Fantastickí hudobníci hrali na desatinu výkonu - dôležitejšou vecou ako predvádzanie technických zručností bola pre nich samotná hudba, pocit, ktorý z nej ide, emócie, ktoré šíria.

Zdalo sa, že Bona sa hneď na začiatku predvedie vo svojej extrémne lyrickej polohe - zahral niekoľko akordov na base pustenej cez syntetizátor a ozval sa jeho krásny, neopakovateľný anjelský falzetový spev. Ale to bol chyták. Kapela vzápätí odpálila skladbu Liberty City, poctu legende basgitary Jacovi Pastoriusovi. To bola jediná prevzatá vec.

Nasledovali Bonove vycizelované piesne, ktorých inšpirácie môžeme nájsť na štyroch kontinentoch - v Afrike typickými rytmami, melodikou a kamerunčinou, ktorou spieva, v Strednej Amerike karibskými rytmami (aj väčšina kapely pochádzala zo Strednej a Južnej Ameriky), v Severnej Amerike výraznou funkovou esenciou a v Európe zase príbuznosťou niektorých skladieb s džezovými šansónmi.

Bona ako basgitarista spolupracuje s legendami elektrického džezu, ale jeho hudba džezová nie je. Skladby by sme si vedeli predstaviť aj v rádiách (aj keď u nás také rádio okrem jednej výnimky nie je) a oslovujú hádam každého, kto nemá uši len pre MTV. Publikum bolo zaujímavým mixom návštevníkov v strednom veku, čo chodia na "džezáky", mladých, trendovo oblečených divákov a, samozrejme, veľkého množstva hudobníkov. A všetci sa nesmierne zabávali.

Bona pôsobí na svojich albumoch ako lyrický introvert, ale koncert bol vzorovo vystavaný. Líder vždy vie, kedy prebudiť z krásneho snenia energiou, stále vtipne a šarmantne komunikoval s ľuďmi, dokonca nechýbali ani odpovedačky typu ja zaspievam - vy zaspievate. Všetko však pôsobilo neuveriteľne noblesne a schopnosti kapely v zložení saxofón - klávesy - gitara - basgitara - bicie zostali skôr v druhom pláne, lebo tu šlo o radosť. Tá je dôležitejšia ako muzikantská ľahká atletika.

Pri tejto hudbe si človek zrazu uvedomil, aké sú každodenné starosti, stresy a nervy malicherné. A aké je to krásne, že na svete existujú ľudia ako Richard Bona.