ľne. Tento ľavicový filozof, básnik a undergroundový guru je ešte stále zároveň aj hravým komikom a exhibicionistom. A hranice medzi svojimi dvomi tvárami starostlivo stiera, kým mu fyzické a psychické sily stačia.

Hanzlíčkovi to vyhovovalo: "Vážne debaty nemám rád, k ničomu nevedú. Keď sa však trochu zosmiešnia, odkryjú naraz viacero právd," povedal pre SME. Chcel, aby mu Bondy nenásilne okomentoval etapy svojho života, opísal stretnutia s Hrabalom či Kalandrom (odsúdeným v procese s Miladou Horákovou), vrátil sa k svojim názorom na prelomové roky v československej histórii, alebo rozprával o osobných vzťahoch.

"Plynú oblaky, plynú myšlienky, plynie čas. Okolo sa ženie vlna marxizmu, maoizmu, taoizmu, a my iba sedíme a poslúchame - tak stručne vyzeral námet, ktorý pripravil režisér Jano Fajnor. Náhle však zomrel a mne zavolal Rišo Krivda, aby som to po ňom vzal. Práve som nakrúcal nejakú hlúposť o karosériách pre Škodu Boleslav a do Bondyho som sa pustil veľmi rád. Pochopil som jeho význam, zistil, že to nie je žiadny gašpar, ľudový filozof, ale človek, ktorý dokázal prekuknúť každý režim, stáť v opozícii a držať sa svojej slobody. Jasné, že často fabuluje, ale dobre sa to počúva. Do mnohých vecí prenikol naozaj hlboko," hovorí Hanzlíček.

Bondy sa nechal nahovoriť na to, aby vstúpil do expozície Pasáž Mateja Kréna a v jej zrkadlovom efekte sa topil v nekonečnom množstve kníh - nespočítateľnom, anonymnom a nedefinovateľnom poznaní. O pár záberov neskôr však hovorí o tom, ako na poznanie rezignoval, že ho už vlastne nezaujíma. "Bol to zlom. V jeho živote aj vo filme. Bondy sa o tom rozhovoril, keď sme sa dostali k téme jeho životnej lásky, Júlii Novákovej. Ešte sa celkom nedostal cez jej smrť, a tak sa mu do toho nechcelo. No ja som to potreboval nakrútiť. Lebo v momente, keď sa objavila Júlia, akoby sa stal človekom. Niežeby som si myslel, že bádanie viac nepotrebuje, zrejme však už nie je preňho prvoradé," dodáva.

Posledné spoločné roky prežil Pražák Bondy s Júliou v Bratislave. Našiel si tu priateľov a tí ho, vraví, zachránili pred samovraždou. Dnes ešte stále prednáša na Filozofickej fakulte a dumá, čo také by ešte urobil. Filmovanie privítal, bol rád, že zase bude o ňom počuť, že zase bude uznaný.

Bola s ním však ťažká robota, Hanzlíček si neraz zúfal: "Je to neovládateľný živel. Nikdy sme nevedeli, ako príde ráno naladený, ako sa bude cítiť o hodinu, o minútu, o sekundu. Odmietal nakrúcanie v Telči, v dome, kde žil s Júliou. Nechcel vyjsť zo svojho bytu. A potom zase z ničoho nič zahral. Pri Hrabalovom dome sa nedal zastaviť, pripravil si skvelé grimasy, ktorými napodobňoval študentov. Alebo stiahnuté nohavice - to si vymyslel on, sám by som si nikdy nedovolil požiadať ho o to."

Hanzlíčkov a Krivdov film v sebe nesie zvláštny náboj. Náboj neistoty a boja o každý záber. Akúsi skrytú možnosť či hrozbu, že sa môže kedykoľvek zvrtnúť iným smerom. "To máte tak," vysvetľuje Hanzlíček, "na každé nakrúcanie prídete pripravení, ale už pri treťom zábere váš scenár letí z okna. Fellini hovoril, že každý film sa skôr či neskôr vydá vlastnou cestou a vašou psou povinnosťou je bežať za ním."

Behať za filozofom možno dnes večer. Dokument Egon Bondy: Mojich prvých sedemdesiatpäť sa vysiela o 20.35 h na STV 2.