Nie, nevrhla som sa po prečítaní románu do netu. Staromódne som nazrela do slovníka v prípade matérie a do vlastných poznámok v prípade autora. Jeho najnovší román prichádza v balení hračkárskych farieb - ružovej, ktorá je pink, a zelenej, ktorá je neónová. Klame telom i názvom. Nie je ani trocha plyšovo prítulný. Prináša zhnusenie, rezignáciu, otrávenosť, hnev. Proti srsti nečeše len plüsch, ale aj silné pocity.
Hračkársky svet jeho postáv je schopný vnímať rozmanitosť pocitov, až keď stratia farbu. Práve v absolútnej tme prichádzajú najsilnejšie zážitky a až v tme nie (?) je ich výlučným zdrojom závislosť. Lenže aj realita je hračkárska, hraná, je to kópia kópie; najväčšiu šancu na reálnosť má pasca, špeciálny efekt pre program, pri ktorom nachytajú niekoho slávneho. Realita obyčajne neextrémnych pocitov pristihne ja-rozprávača len na malú chvíľu. Inak padá z priepasti do priepasti: dočasné zastavenie dýchania, závislosť od pornografie, tma.
"Je to celé iba hra alebo pasca?" pýta sa aj za mňa. A dobre vie, že ten, kto sa pozerá, si uchováva aspoň zdanie kontroly nad vlastným životom aj keď je to netový závislák či nefotografujúci fotograf, no ani na moment sa nesmie sám stať objektom zobrazovania. Postavy sa menia na hračky mechanicky napodobujúce obľúbené hrdinove pornofilmy. On sám je hračkou iných. Všetci robia rovnaké gestá a rovnaké pohyby ako netové obrazy. Veď napokon, o čo by sa už tak verejnosť mohla zaujímať podobne ako o pornografiu?
Aj Hvoreckého najnovšia próza je literárne vybrúsenou kultúrnokritickou esejou (románom-esejou), ktorá napriek pohrávaniu sa s formami sajensfikšn nekotví v budúcnosti. Podobne ako proti srsti písané "pornografické" romány nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek (Lust a Gier) sa nesie na vlne, presnejšie na hrebeni vlny kritiky jazyka. Nástrojom zhnusovania - plyšu, žiadze či rozkoše je vyprázdnený jazyk našej (snuffovej) reality, odcudzovaný obdivuhodnou dávkou intelektualizácie.
Autor nás nenechá svojmu románu celkom napospas, keď v závere rozprávačovi dovolí, aby vyslovil radu: "Môj priateľ Mexx hovorieval, že keď sa bude končiť svet, treba ísť do Bratislavy, lebo tam príde všetko o dvadsať rokov neskôr." Hm, hoďme si reštart, preformátujme svoj postoj k neobrázkovému čítaniu čo najskôr, dvadsať rokov nie je zasa až tak veľa.
Autor: Jana Cviková(Autorka je feministka®)
