v tónoch a slovách rómskych piesní. Zakladá sieť charitatívnych speváckych zborov Apsora, ktoré pracujú v Prahe, Berlíne, Izraeli, od konca októbra v Bratislave a na budúci rok aj v Zürichu. Medzinárodná autorita v etnickej hudbe, staršia sestra hudobníčky Ivy Bittovej - speváčka, muzikantka, zbormajsterka Ida Kelarová.

Prečo ste si pre svoj zbor vybrali názov Apsora, čo v rómčine znamená slzičky?
Tento názov si vybrali zboristi. Páčilo sa im slovo Apsora, a keď som im vysvetlila, čo znamená, zapáčilo sa im o to viac. Všetko do seba zapadlo a spojilo - slzy aj emócie. A v Izraeli, kde tiež máme Apsoru, toto slovo znamená odkaz.

Takže Židia v Izraeli, v obkolesení arabského sveta, spievajú váš odkaz v rómčine. Majú z toho radosť?
Áno, veľkú.

Veľmi často hovoríte a spievate o smútku a aj vaše posledné CD má názov Staré slzy. Prečo je pre vás práve smútok najdôležitejší?
V rómskej hudbe je smútok hlboko zakorenený, nesie sa celou históriou Rómov a je súčasťou života každého človeka. Keď od svojho smútku neutečieme, nájdeme radosť. Prečo by sme si všetci raz za čas nemohli zaslúžiť smútok aj tým, že sa vyplačeme? Človeku sa uľaví a potom o to viac radosti dokáže prijať aj dať. Neutápam sa v smútku, ale vidím v ňom krásu. Chcem inšpirovať dnešných ľudí, ktorí si myslia, že smútok je niečo zlého. Ale smútok je predsa nádherná emócia a energia, ktorá stojí pri zrode úžasných vecí. Precítenie smútku cez peknú pieseň je cesta prežitia. Kedysi to fungovalo úplne prirodzene. Starí Rómovia neriešili, či vedia spievať, alebo nie, ale rovno tvorili svoje autentické piesne. Dnešný človek si však radšej zvolí cestu modernej terapie a začne navštevovať psychoanalytika.

Sú to podľa vás rovnocenné veci?
Neviem, či to príde aj ku nám, ale na Západe, kde som žila 12 rokov, každý druhý človek chodí k psychológovi, namiesto toho, aby si od srdca zaspieval a poplakal. Hneď by bol v poriadku - spev ozdravuje. Keď v Nemecku vidia niekoho plakať, okamžite to hodnotia tak, že sa deje niečo zlé, nepatričné, a treba to napraviť. Ja si zas myslím, že zle je, keď človek neplače. Svojím "smutnením" sa pokúšam dať ľuďom návod, ako sa môžu očistiť. Dnešní ľudia prestávajú plakať a prežívať smútok a práve preto prestávajú prežívať radosť. Sú to spojené nádoby - nedá sa oddeliť jedno od druhého. Svetlo bez tmy neexistuje a vlastne ani nemáme priveľmi na výber. Môžeme si azda rozkázať - nechcem byť smutný, a je to?

S emóciami, o ktorých hovoríte, však pracujú aj rôzne reality šou. Ťažia z toho, že dokážu v divákoch vyvolať akúsi empatiu, dojatie a dokonca aj slzy...
Nesledujem ich. Dôležité je, aby človek prežil emóciu, ktorá je pravdivá, a nie nejaká hraná, povrchná, vytlačená. Keď vás niekto zraní, alebo sklame, keď zomrie vám drahý človek - to sú emócie, o ktorých nikto nezapochybuje. Pozrite sa, aké katastrofy sa odohráva vo svete. Všade navôkol sú silné, ozajstné výzvy na to, aby sme si stále uvedomovali, že to srdce predsa len máme.

Niektorí ľudia vaše metódy zvonku označujú za podivné a problematické. Nepáči sa im, že vyzývate svojich žiakov a zboristov úplne sa otvoriť a skonfrontovať sa aj s negatívnymi emóciami. Prečo to, že vstupujete ľuďom hlboko do ich vnútra, vyvoláva tieto otázniky?
Otázniky to môže vyvolávať, ale čudujem sa, ako môže niekto hodnotiť moju prácu, keď ju nezažil. V žiadnom prípade nikoho nikdy nenútim, a ani by som si to nedovolila. Každému vždy vysvetlím, ako vidím svet ja. Našla som si cestu, ako sa dajú emócie uvoľniť, vyspievať a tým aj prežiť. A aby sa ľudia a ich city otvorili, na to mám svoje prostriedky - pesničky. Nikdy som nikoho nenútila, aby spieval a plakal.

Nestalo sa vám nikdy, že by vaša metóda niekoho vystrašila?
Nikdy. Práve naopak. Ľudia nájdu v sebe silu, život, svetlo, nádej, motiváciu - to sú všetko pozitívne veci. Keby som mala ľudí nejako dusiť, nebudem to vôbec robiť. Som pozitívny človek, a ak niečomu verím, tak je to moja práca. Ak by som tomu neverila, nemá zmysel pre mňa žiť, lebo nesúhlasím s týmto systémom. Nesúhlasím s tým, ako sa tu žije v pretvárke a lži, vo svete, kde nikto toho druhého nezaujíma.

Myslíte to globálne, alebo hovoríte výlučne o našej realite?
Nedokážem hovoriť o ostatnom svete, lebo svoju každodennú skúsenosť mám iba z Európy. Nesúhlasím s politikou a ani s reality šou. Veľa vecí ma štve, a práve preto som si musela nájsť vlastnú cestu. A hoci je ťažká, mám radosť, že funguje a že stojí za to žiť. Ak by moja práca nemala zmysel, nechodili by za mnou už 21 rokov tí najrôznejší ľudia z rôznych krajín sveta. Cestu, po ktorej som sa nebála vykročiť, som si vydrela sama. Nie je vyčítaná z kníh a nikto ma ju neučil. Nie som žiadny guru ani čarodejnica, som úplne normálny človek a môžem robiť aj chyby, ale viem, že moja práca reálne pomáha iným.

Aj vaša sestra Iva Bittová tvrdí, že je samouk. Ako hodnotíte jej hľadania v hudbe?
Sme úplne rozdielne už odmalička. Každá sme si časom našli vlastnú cestu v živote aj v hudbe - Iva je Iva a ja som Ida. Jej štýl muziky ma priveľmi neoslovuje, ale som naň zvedavá a vždy si vypočujem jej novú nahrávku. Ju zas neoslovuje môj štýl, ale v každom prípade obidve vieme, že základ máme spoločný.

Neplánujete spoločné projekty?
Stále si opakujeme, že by sme mali niečo urobiť, ale každá z nás má toľko práce, že sme rady, keď sa stretneme na Vianoce alebo na narodeniny. Verím však, že ten vhodný čas raz určite príde.

Keď hovoríte o svojom živote, dosť kriticky hodnotíte skúsenosti z Anglicka, kam ste v 80. rokoch odišli za manželom, ktorý bol Brit. Prečo?
Bolo to jedno z mojich najťažších období, ale aj najdôležitejšie. Nechcela by som to znovu zažiť. Uvedomujem si však, že to bola pre mňa životná konfrontácia. Z večera do rána som zmenila život v komunistickom systéme na život v kapitalizme. Bola som veľmi zamilovaná - vždy som bola veľmi impulzívna a do všetkého som sa vrhala naplno. Bol to skok do úplného neznáma, a navyše som nehovorila po anglicky. Nebolo to veselé ani príjemné obdobie, ale bolo výborné v tom, že som sa dokázala postaviť na vlastné nohy. Istým spôsobom som sa vtedy zobudila zo sna a v podstate zo lži, v ktorej som si dovtedy v Československu blahobytne nažívala.

Ľutovali ste vtedy svoj krok?
To nie. Život v Československu som považovala za únik z reality, lebo som bola súčasťou bohémskeho prostredia, čo s vnímaním reality nemalo veľa spoločné. Pohybovala som sa v umeleckých kruhoch, nakrúcala som filmy, hrala som hudbu, robila som v divadle. Každý večer sme mali vypredané, a to ego, hlavne keď ste mladý a každý vás obdivuje, stále rastie. Vtedy som ešte nedokázala mnoho vecí rozlišovať.

Dobrovoľne ste teda vyrazili do Walesu, aby vaše ego dostalo zaslúžene „na frak"?
Viete, že áno? (Smiech.) Svoju slávu som vtedy vnímala ako únik samej pred sebou. A keď som sa ocitla uprostred Walesu, neschopná a osamotená - ja, čo som vždy bola zvyknutá na ľudí vôkol seba - odrazu som bolestivo zistila, že musím urobiť prvý krok a vykročiť vpred. Nebola to žiadna zábavka. Keď sa dnes na to spätne pozerám, som prekvapená, ako som to zvládla.

Ako ste vykročili?
V tom najťažšom čase mi zomrel otec, no v priebehu jedného mesiaca sa mi narodila dcérka. Bol to neuveriteľný rozdiel v emóciách - konfrontácia smrti a života. Smrť otca bola pre mňa nesmierne bolestivá, milovala som ho. Zároveň mi dala obrovskú silu. Dokázala som znovu vykročiť aj vďaka tomu, že som si uvedomila, že mu už nijakým spôsobom nemôžem vrátiť to, čo som mu bola dlžná, kým ešte žil. Pocítila som zodpovednosť a vnútorná túžba dať mu to všetko ma poháňala k tomu, aby som niečo so sebou robila. Práve vtedy ma oslovili, či by som nemohla vystúpiť na festivale v Cardiffe. Bála som sa a snažila som sa z toho vykľučkovať. Nedalo sa však ustúpiť. Odrazu som nepripravená stála pred obrovským publikom a myslela som si, že mi pukne srdce. Sadla som si ku klavíru a začala som spievať Prší, prší... Potom mi do toho zabrúsila nejaká cigánska pieseň, moravská, slovenská a napokon sa z toho stal koncert, ktorý trval hodinu a pol. Bola to moja spoveď, lebo to boli spomienky na domov, otca a jeho smrť. Všetko vo mne vibrovalo a ja som zabudla, že tam vôbec nejaké publikum je. V momente, keď som skončila, ľudia začali dupať, tlieskať a vstávať.

Nechýbala im angličtina?
Môj otec mi vštepoval odmalička, že muzika je najsilnejší, univerzálny jazyk. Odovzdal mi svoju lásku k hudbe a naučil ma ňou prehovárať napriek tomu, že ma nikdy do ničoho nenútil. Stala sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Koncert v Cardiffe prišiel v momente, keď som si hovorila, že sa mi vo Walese naozaj nepáči. Cítila som len chlad a mŕtvo. Bola som veľmi nešťastná a sklamaná. Prvýkrát v živote som naplno pochopila ozajstný význam slova samota. V otcovej rodine sa stále vyjadrovali city - tam sa plakalo, smialo, žilo, a odrazu som bola v krajine, kde si ľudia nedajú najavo žiadnu emocionálnu pohnútku. A tak som prvýkrát, a verím, že naposledy išla k doktorovi, ktorému som sa chcela zveriť. Povedala som mu, že som strašne smutná, ale on mi predpísal plnú tašku liekov, lebo tvrdil, že je to depresia. Ale ja predsa rozoznám, čo je smútok a čo nie! Veľmi ma to nahnevalo, šla som po ulici, slzy mi tiekli po tvári, lieky som odhodila do prvého odpadkového koša a na druhý deň sme sa odsťahovali do Dánska.

Prečo práve do Dánska?
V Dánsku sme boli s divadlom Na provázku na festivale a práve tam som stretla svojho manžela, ktorý bol tiež divadelník. Začala som tam koncertovať po kluboch a postupne ma vyhľadávali ľudia, ktorí ma prosili, aby som ich naučila spievať tak, ako ja. Ale na začiatku som ich odmietala - hovorila som im, že spievať vie každý a že ani mňa to nikto neučil.

Veľakrát ste hovorili, že ste mali podstatne silnejší vzťah k otcovi ako k matke. Mali ste na to konkrétny dôvod?
Naša mama je učiteľka a dominantná žena. Vychovávala nás metódou príkazov a zákazov, hoci nepochybujem, že to myslela dobre. Hrala úlohu prísnej ruky. Otec bol pre mňa symbolom nefalšovanej priazne, náklonnosti a lásky. Zvyčajne si sadol so mnou ku klavíru a zakaždým vymyslel niečo, aby ma hra bavila. Nikdy ma nenútil. Keď som niečo zahrala tak, že to znelo pekne, vyronil aj slzu. Ostal v mojom srdci omnoho hlbšie, lebo mama mala dosť nevďačnú úlohu, ktorú neriešila láskou. Na môj vkus bola na nás tvrdá, city ju priveľmi nezaujímali.

Nebola to práve ona, kto vás otužil a mohli ste preraziť?
Určite áno. Uvedomujem si, že obaja rodičia boli ľudia, ktorí boli mojimi najväčšími učiteľmi. Akurát si myslím, že život je taký úžasný, nabitý emóciami, z ktorých je láska tou najsilnejšou, že to jednoducho musíme vedieť a cítiť vždy.

Ako ste učili svojich prvých žiakov vy?
Na môj prvý workshop prišlo asi 15 ľudí. Vybrala som im cigánsku pesničku Opoštaris avel, ale oni sa zľakli, že to nedokážu. Keď som im povedala, že to predsa zvládne každý, len sa musí zhlboka nadýchnuť a vyspievať ju celú, čudovali sa, ako sa to robí - zhlboka sa nadýchnuť. Vtedy som pochopila, že práve toto ich musím učiť, lebo naozaj mnohí ľudia majú tento problém - nevedia dýchať. Zdalo sa mi to veľmi čudné, a rozhodla som sa na to prísť.

Týka sa toto nesprávne dýchanie len spevákov?
U väčšiny ľudí platí, že jediné, čo potrebujú na to, aby spievali, je naozaj len hlboký nádych. Už 21 rokov opakujem, že spievať dokáže každý. Za tento čas som stretla tých najrôznejších ľudí z rôznych kútov sveta a hlavný problém vidím v tom, že si prestávajú veriť. Potom sa uzatvárajú, prestávajú dýchať a dostávajú sa do falošnej hladiny, keď si myslia, že sú vlastne v pohode a cítiť radšej vôbec netreba, lebo to bolí. Nikto nechce trpieť. Ľudia si uzatvárajú srdcia.

Mnohí si myslia, že spievajú falošne, a preto nemajú odvahu spievať...
Oni si to len myslia, málokto spieva falošne.

Prečo teda robíte do Apsory konkurz?
Konkurz nie je o tom, či niekto spieva lepšie, alebo horšie. Ide mi o to vybrať ľudí, ktorí budú stotožnení s jej myšlienkou pomáhať deťom a tomuto svetu. Apsora robí výhradne benefičné koncerty.

Ako vás vnímajú slovenskí Rómovia?
Keď sa objavím v nejakej osade, prvé, čo sa opýtajú, či nemám CD, lebo by si ho chceli vypočuť. Vždy sú veľmi zvedaví, kedy prídeme koncertovať. Som dosť prekvapená, že na východnom Slovensku ma všetci poznajú.

Poznáte slovenskú zbierku starých piesní Purikane giľa?
Všetci Rómovia poznajú tieto pesničky. Rómska kultúra je veľmi živá. Môžeme tie piesne nazvať starými cigánskymi spevmi, ale nepovedala by som, že zanikajú. Práve naopak - v tradičnej muzike ich používajú často a radi. Ja sa však skôr sústreďujem na súčasnú tvorbu. Fascinuje ma napríklad, ako sa v nej dajú skombinovať všemožné prvky a vymyslieť rôzne nové štýly. Ale hoci sa starej hudbe nevenujem, viem, že je aj tak tá najkrajšia.

V Apsore je prevažná väčšina Nerómov. Nezaslúžili by si samotní Rómovia v mestách a hlavne v osadách podobné zbory?
Už niekoľko rokov usporadúvam rómsky festival, navštevujem osady a hľadám hudobníkov. Keď ich nájdem, vždy sa veľmi teším, lebo ich hra spája ľudí v osade, motivuje a nenecháva priestor myslieť na hlúposti. Hudba je prirodzenou súčasťou ich kultúry, mali by spievať všetci. Tam, kde sa nespieva, okamžite vidno, ako nekultúrne žijú, lebo nemajú človeka, čo by ich viedol. Už mi zišiel na um projekt, ktorý by riešil to, aby všade bol niekto, čo by organizoval ich hudobný život. Človek by však potreboval viac životov, aby uskutočnil všetky svoje projekty... Takýto projekt by určite stálo za to, lebo deti by vyrastali odmalička v hudbe. Na druhej strane, keď sme chceli podporiť talentované deti a kúpili sme im gitaru alebo klavír, ich rodičia tieto nástroje veľmi skoro predali. Nedá sa to odsudzovať, možno by som to urobila aj ja, keby som nemala čo dať deťom do úst, ale strašne ma to hnevá. V mnohých prípadoch sa snažím, pomáham a budem sa snažiť aj naďalej, ale keď vidím stále sa opakujúci model správania, neviem, ako z toho von.

Dajú sa rozlíšiť hlasy rozdielnych národov? Sú hlasy Dánov iné, ako naše?
Každý človek je originálny, nedá sa to takto všeobecne charakterizovať. V každom prípade sa spevom uvoľňujú hranice. Za pár dní sa nám v lete podarilo spojiť 130 ľudí z 11 krajín sveta, ktorí sa odrazu cítili ako jedna rodina a dokázali predviesť veľký koncert v Kostole sv. Pankráca v Prahe. V tom je najväčšia sila spevu.

Ako vás počúvali Mongoli, keď ste u nich hosťovali?
Mali sme tam obrovský úspech. Po koncerte nám netlieskali a my sme si mysleli, že sa im to nepáči. Odišli sme do šatne v úplnej depresii, keď odrazu za nami pribehol náš veľvyslanec a povedal, že v Mongolsku je to prejav najväčšej úcty. Keď sme sa vrátili na scénu, celé hľadisko stálo a v tichu na nás čakalo.

V mnohých kultúrach je zborový spev spojený s chrámovou hudbou. V modernej Amerike sú veľmi populárne baptistické černošské chorály, ktoré opúšťajú kostoly, idú medzi ľudí, a tak propagujú svoj spôsob viery. Vy ste naopak z koncertnej siene prišli v lete s Apsorou do kostola. Prečo sa tieto javy tak priťahujú?
Naša muzika nie je náboženská, ale myslím si, že pôvodne to bolo práve tak, že ľudia sa chodili do kostola vyplakať a vyspievať. Chodili sa zbaviť nedobrej energie, ktorú dnes riešime u psychiatrov a psychológov. Myslím, že kedysi šlo o akúsi spoveď spevom, lebo spev očisťuje. Ja do kostola nechodím preto, že sa tam už nedá zažiť podobná úľava. Keby to bolo inak, tak tam chodím, lebo cítim vieru v to, že niečo vyššie nad nami určite existuje. Verím v život a lásku, ale v kostole to nenachádzam. Kňaz by mal byť psychológ a duchovná autorita, v našich srdciach by mal byť príkladom, ako sa dá byť krásnym človekom, lebo všetci ľudia sú a môžu byť krásni. Táto funkcia kostolov by sa mohla vrátiť tak, ako to bolo pôvodne myslené. A v černošských gospeloch to počujem. Oni sa chodia vyspievať, darí sa im to a aj si to užívajú, lebo ich to baví.

Tvrdíte, že by sme mali žiť tak, aby sme si zaslúžili krásnu smrť. Nebojíte sa smrti?
Veľmi jasne si uvedomujem, že príde deň, keď budem pripravená a odídem. Cítim to dosť intenzívne. Keď som bola mladá, príšerne som sa smrti bála. Čím som staršia, tým sa jej bojím menej, lebo som sa ocitla v inej duchovnej rovine a zmierujem sa s ňou aj so svojou prácou. Myslím, že sa vybíjam - pomáham ľuďom, spievam, stále vydávam zo seba obrovskú energiu, ktorá sa mi síce vracia, ale cítim, že raz príde k tomu, že sa úplne vybijem, a vtedy bude na čase odísť. Ľudia by sa nemali báť smrti, ale toho, že nežijú. Väčšina ľudí totiž iba prežíva. Žiť naplno - to by mal byť náš cieľ. Život nám bol daný ako veľký dar a verím tomu, že ak s ním budeme podľa toho zaobchádzať, bude nám darovaná aj pekná smrť.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ČTK