Pomenovali po ňom ulicu, divadlo, postavili mu pomník a jeho menom nazvali cenu. Kompetentní sa niekoľko rokov sporili, kto by sa mal postarať o dôstojné uloženie jeho pozostatkov.
Andrej Bagar je najvýraznejším zjavom slovenskej divadelnej minulosti, nesmierne populárny a šarmantný herec - ako ho zhodnotil teatrológ Andrej Maťašík. Elegán s bunkami intendanta však nechýbal ani pri podriadení tvorby a umenia diktátu ideológie.
Narodil sa v Trenčianskych Tepliciach a traduje sa, že jeho skutočným otcom bol francúzsky poručík. Učil sa vo Viedni za čalúnnika - čo bolo povolanie matkinho muža, ktorý si ho adoptoval - a súčasne študoval dekoratérstvo na umelecko-priemyselnej škole. Neskôr sa zapísal na herectvo na pražskom konzervatóriu.

Rozhodujúcim okamihom jeho ďalšieho smerovania bolo v roku 1921 hosťovanie Moskovského umeleckého divadla s predstaveniami v réžii Stanislavského a Dančenka. Po celý život vyznával Stanislavského metódu.
Prvou Bagarovou profesionálnou úlohou bol Záhradník v Čechovovom Medveďovi. Už v tridsiatych rokoch ho považovali za výraznú individualitu - v týchto rokoch účinkoval v 41 inscenáciách, troch baletoch a dvoch operných predstaveniach v SND.
V roku 1944 sa stal spoluzakladateľom Slovenského komorného divadla v Martine. Režíroval tu prvú inscenáciu Filip II. od belgického dramatika Verhaerena, v ktorej vytvoril aj hlavnú postavu. Po jej uvedení zakázali Bagarovi pobyt v Martine. Odišiel do povstania, kde s divadelným súborom pôsobil medzi partizánmi.

Bagar vo svojom hereckom vývine prešiel od postáv mladistvých elegánov po psychologicko vrstevnatejšie portréty veľkého množstva postáv v hrách domácich i zahraničných autorov. Počas jeho tvorivej činnosti došlo k prelomovej zmene optiky nazerania na divadlo, už nie ako na rutinnú remeselnú činnosť, ale ako na svojbytný druh umeleckej tvorby.
Po vojne sa stal štátnym intendantom divadiel na Slovensku a riaditeľom SND v Bratislave. Bol aj rektorom divadelnej školy - k študentom bol prísny. Do školy chodieval peši: "Cestou ta si ešte premyslím, ako im vynadám, nazad si zasa vyvetrám hlavu," odôvodňoval to.

Hoci bol autoritatívny, mal svojich obľúbencov. Patril medzi nich aj Ctibor Filčík, ktorý prišiel aj k jeho smrteľnej posteli. "Dve hodiny sme spolu pobudli, spomínal, preberal udalosti, akoby oddelený neviditeľnou čiarou od svojho súkromného života a zdravotného stavu. Už- už som mal z jeho úst počuť, ako to bolo kedy so mnou, prečo si ma vybral, vošiel však lekár a súril ma preč," spomínal neskôr Filčík na svoj veľký životný vzor.

Autor: Spracovala Barbora Laucká