Keď sa blíži koniec roka, vždy ma udivuje, ako sa zo všetkých strán valia varovania pred zimnými chorobami. Vo výkladoch lekární sa objavujú temne kolorované fotky trpiacich pacientov, ktorí sa zúfalo držia za čelá, hrdlá a nosy, pričom div že nechrlia zelené hlieny a sople. Druhú časť plagátov zväčša tvoria svetlé momentky tých istých ľudí po vyliečení propagovaným prípravkom, usmiatych a s ružovučkou pokožkou, na ktorej počítačová grafika nezanechala jedinú vrásku alebo jazvu. Stav choroby je prezentovaný ako veľké nešťastie, hotová tragédia, ktorá na niekoľko dní či nebodaj týždňov spomalí závratné životné tempo, zníži zisky a pošramotí spoločenský štatút supervýkonných pracovníkov, akými by sme dnes vraj všetci mali byť. Zdravý výzor zasa presne zodpovedá mýtu krásy s proporciami podľa aktuálnej módnej sezóny. Čoraz rafinovanejšie lieky okamžite vykynožia vírus, potlačia únavu, bleskovo dostanú prechladnutých späť do normálu a vrátia ich do zamestnania. Byť chorý je u nás priam stigma, podobne ako byť chudobný, akoby to človeka automaticky robilo horším.

Už Virginia Woolfová si všimla, ako beznádejne málo literárnych diel sa zaoberá bežnými chorobami ako sú chrípka alebo zápal pľúc - v porovnaní napríklad s témami lásky, žiarlivosti či rodinných konfliktov. Schválne, skúste si spomenúť, kedy ste naposledy čítali román, v ktorom niekto ležal v posteli s horúčkou? Pritom ja sa na stav zimného prechladnutia istým spôsobom teším. Niežeby som ho vyhľadával, to vôbec nie, ale keď príde, hlavne sa snažím nepodľahnúť hystérii a užívam si to. Navyše je pre mňa takáto bolesť aj užitočná, lebo ma upozorní, že som znova málo spával, priveľa som sa stresoval a podcenil som prevenciu. V každom prípade, v tej chvíli viem, že ak nechcem zle dopadnúť, je najvyšší čas spomaliť a dopriať si potrebný oddych.
Fascinuje ma, že stačí o zopár desatín stupňa zvýšiť teplotu organizmu a všetko zrazu vyzerá inak. Otrepaný pohľad z okna prekvapuje halucinačnými farbami. Vlastný organizmus sa správa po novom a nečakane. V hlave sa závratnou rýchlosťou striedajú spomienky a obrazy, ktoré by som v zdravom stave prehliadol. Hovorím inak, snívam intenzívnejšie, sústredím sa ťažšie. Mám celý zoznam kníh, ktoré dokážem čítať iba vtedy, keď som chorý. Pozorujem, čo všetko dokáže moje telo, ako sa bráni, reaguje, vzdoruje, a keď kašle, akoby mi hovorilo, aby som ja počas zvyšku roka nekašľal naň.