Situácia, s akou sa asi stretol každý druhý Bratislavčan. Situácia, ktorá nás napriek tomu ne(ne)cháva chladnými. Situácia, ktorá sa včera stala aj mne. A zízal som. Opäť sa mi niečo "podarilo". Nastúpiť do zlej (?) električky, v ktorej sa okrem mňa a mojej priateľky viezla aj skupinka mladých 13- až 14-ročných nakrátko ostrihaných, v bomberách a kanadách zaodetých skinheadov.

Zrejme aj pod vplyvom tragických udalostí z Tyršovho námestia som si ich všímal viac. Kúsok od tejto skvele a hlučne sa baviacej skupinky stál mladý chalan s trošku tmavšou farbou pokožky, čo, samozrejme, neuniklo pozornosti týchto mladých, agilných, samozvaných ... polointeligentov.

Mladík, samozrejme, vycítil nepriateľskú atmosféru (nebol jediný), rozhodol sa na najbližšej zástavke vystúpiť a nerobiť si zbytočné problémy. Tesne pred zastávkou k nemu zozadu pristúpil jeden zo skupinky, chytil mu zozadu hlavu a tresol mu ju o dvere. Mladík sa zosypal, zakrátko spamätal a okamžite vystúpil. Skín sa po svojom útoku obrátil ku kamarátom a na celú električku zahlásil: " Dobré, čooo?" Pre svoju partiu bol zjavne hrdinom okamihu. V električke sa nikto neozval.

"Čo zízate?" ozvalo sa zo skínových ústočiek mojím smerom. Hrdina okamihu si všimol naše uprené a šokované pohľady a začal slovne napadať i mňa a moju priateľku. Tá mu niečo odvrkla a ja som sa ho spýtal, či má nejaký problém. Hrdina okamihu sa snažil niečo duchaplné odvetiť (neúspešne), a tak nás aspoň ohúril svojou rozsiahlou a pestovanou zásobou vulgárnych výrazov. Nikto z cestujúcich nereagoval. To bolo, našťastie, z jeho strany všetko, čo chcel električke i svetu povedať, a vystúpil i s kumpánmi na ďalšej zastávke. My sme sa radšej odviezli o jednu ďalej a urobili si dlhšiu prechádzku domov. Zmenila sa situácia v spoločnosti po smrti Daniela Tupého? NIE. Skíni nastupujú a vystupujú, kde chcú, a my ostatní vystupujeme kde-kade.

Autor: MICHAL STREŠKA