Účastníci Bieleho pochodu vo Zvolene. Bude ich v Bratislave viac? FOTO - ARCHÍV SME

Tri najzákladnejšie princípy liberalizmu - právo na život, vlastníctvo a hľadanie cesty za vlastným šťastím - sa dajú zhrnúť aj do jediného slova: tolerancia. Tolerancia znamená úctu k jednotlivcovi ako k človeku, čiže uznanie jeho vlastných názorov a záľub za najdôležitejšie v jeho vlastnej sfére, nech už je akokoľvek malá, a presvedčenie, že je žiaduce, aby človek mohol rozvíjať svoje vlastné individuálne nadanie a vlohy.

Je smutné, že aj v dvadsiatom prvom storočí je pre mnohých tolerancia takmer zabudnutý pojem. Neprekvapí však fakt, že najvzdialenejšia je práve ľuďom, ktorí vyznávajú kolektivistické ideológie, konkrétne ideológiu národného socializmu (a zamieňajú si ju za vlastenectvo).

Až zarážajúce však je, ako veľmi dokážeme takúto intoleranciu tolerovať. Nielen mlčiaca väčšina, ktorá sklopí zrak a odvráti hlavu, keď neďaleko na ulici banda holohlavých hlavohrudných extrémistov kope okovanými topánkami do nevinných, len preto, že na to práve dostala chuť. Aj politici a verejné autority potrebovali ľudskú obeť, aby sa aspoň s meškaním zmobilizovali a začali vykazovať nejakú tú aktivitu. Tí prví aj tak zväčša len preto, aby z toho vytĺkli nejaký ten politický kapitál prostredníctvom médií.

Keď mne veľmi blízki ľudia zorganizovali v auguste tohto roku, v predvečer sviatku výročia SNP, prvý Biely pochod vo Zvolene, aby tak protestovali proti fakľovému sprievodu Slovenskej pospolitosti, boli skutočne osamelí a bola ich len hŕstka. Pätnásť ľudí s bielymi stužkami proti päťdesiatim pochodujúcim v čiernych uniformách. Viem, že sa im nevyhol ani strach, keď videli, ako si ich uniformovanci fotia a nahrávajú na video. Napriek tomu boli rozhodnutí bariéru mlčania a tichého znášania prítomnosti ľudí, ktorí priamo propagovali intoleranciu, násilie a xenofóbiu, prelomiť.

Vo štvrtok na budúci týždeň bude mať Slovenská pospolitosť ďalšiu demonštráciu, tentoraz v Bratislave. Hoci, samozrejme, nie je preukázaná žiadna priama spojitosť medzi touto organizáciou a vrahmi mladého človeka na petržalskom brehu Dunaja, prinajmenšom ich ideológie a vzory sú takmer úplne totožné. Je veľká škoda, že bolo treba preliať ľudskú krv, aby sa ľudia spamätali.

Nič nenahradí zmarený ľudský život. Aby však nevyšiel úplne nadarmo, musí väčšina slušných občanov prestať mlčať, odhodiť ľahostajnosť a prívržencov násilných ideológií jednoznačne odsúdiť a prečísliť. Aj preto verím, že keď budeme vo štvrtok opäť stáť počas Bieleho pochodu na námestí, bude nás nielen viac ako pätnásť, ale hlavne viac ako čiernouniformovaných ťažkoodencov.

Možno si potom aj oni uvedomia, že skutočné vlastenectvo nespočíva v uniformách, v odznakoch a tvrdých násilníckych vyhláseniach, ale v snahe tvoriť zo svojej vlasti krajinu, na ktorú môžeme byť hrdí. A že neofašizmus a jemu podobné uletené -izmy, aj bez toho aby dospeli až k vraždeniu, vyvolávajú skôr pocit hanby.

A možno, jednoducho, aspoň zistia, že už proti nim nestojí mlčiaca masa, ale riadne veľký a nahnevaný dav. Aj tak dobre.

chren.blog.sme.sk

Autor: MARTIN CHREN