Nestáva sa často, že diplomati verejnosti prezradia, ako sa robí veľká politika a za akých okolností veľké rozhodnutia vznikajú. Ak vydajú pamäti, väčšinou s veľkým časovým odstupom. Memoáre, ktorých časti v britskej tlači zverejnil Christopher Meyer, spôsobili mimoriadny rozruch. Bývalý diplomat a hovorca expremiéra Johna Majora tieto nepísané zákony porušil.

V knihe DC Confidiential (DC Prísne dôverné, DC je skratka Washingtonu) je Meyer osobný, veľmi detailný, zábavný a spomína na politikov, ktorí sú ešte stále v úrade. To je dosť, aby spôsobil značný rozruch na ministerstve zahraničných vecí. To, čo sa traduje po chodbách, preniklo von.

Šéf diplomacie Jack Straw pre BBC povedal, že ide o "porušenie dôvery, ktoré sa nedá akceptovať", a podkopávanie dôvery medzi štátnymi zamestnancami a ministrami. Tiež naznačil, že Meyer svoju dôležitosť a význam v knihe preháňa. Sotva však možno spochybniť, že Meyer ako veľvyslanec Veľkej Británie v Spojených štátoch (1997 - 2003) nebol bezvýznamným diplomatom.

Strávil tam rozhodujúce obdobie pred vojnou v Iraku, keď mal Tony Blair ako jediný svetový politik otvorené dvere do Bieleho domu. Podľa Meyera však premiér nedostatočne využil svoj vplyv, aby Georgea Busha presvedčil, že invázia si vyžiada detailnejšie naplánovanie a treba ju preložiť na jeseň 2003.

"Dal sa zviesť čarom americkej moci," píše. Opraty zahraničnej politiky v tom čase prebral podľa neho Blairov úrad a Straw sa ocitol mimo rozhodovacieho procesu. Straw to odmietol. Tvrdí, že pri rozhodujúcich rozhovoroch Meyer chýbal, pretože už bolo jasné, že z Washingtonu odchádza.

V knihe si všíma okrem Strawa, u ktorého ocenil, že spravil vo funkcii značný pokrok od ich prvého kontaktu, keď pôsobil dojmom,osoby s "tajnostkársky zviazaným jazykom", aj ďalších politikov. Označil ich ako Pygmejov.

Spomína na podpredsedu vlády Johna Prescotta, zemitého labouristického politika, ktorý sa síce snažil, ale jeho medzery v zahraničnej politike pôsobili trápne. Počas konfliktu v Kosove na stretnutí s americkým senátorom hovoril o vojne na "Balklande" a "Kovose".

Meyer si cynicky strieľa z toho, ako nedočkavým novinárom na Downing Street ešte v polovici 90. rokov vo funkcii hovorcu ustavične opakoval, že premiér je v skvelej forme a vo vláde nie sú žiadne rozpory, hoci opak bol pravda.

Prejavil aj zmysel pre detail a opisuje, ako sa konali ranné tlačové porady v spálni premiéra Johna Majora na Downing Street, kým pani Majorová v negližé pila v posteli čaj. Čitateľov to iste pobaví, ale politikov znepokojí. Do akej miery môžu veriť poradcom, ktorých si púšťajú tak blízko k telu?