ila, že ak raz niekto používa tykanie, je to navždy. Lenže tá istá učiteľka mi v škole vyká a v súkromnom rozhovore tyká. Som z toho popletený. Spýtal som sa na to aj svojej ženy. Kedy ľudia prejdú z tykania na vykanie? Povedala, že to závisí od môjho pocitu. "Rob, ako cítiš, to je pravidlo." Táto odpoveď ma poplietla ešte viac.
Pripomína mi to časy, keď som nevedel, aké pravidlá má na Slovensku bozkávanie pri zoznamovaní s novými ľuďmi. Ktoré líce pobozkať ako prvé? Má začať muž alebo žena? Túžil som mať manuál, kde by som si to naštudoval. Odvtedy prešli dva roky a v bozkávaní som už doma. Robím, ako cítim, takže sa pri stretnutí snažím nebozkávať. A keď k tomu dôjde, nedokážem byť prirodzený. Bol som svedkom situácie, keď žena pobozkala pri gratulácii muža, ktorý jej asi nebol veľmi príjemný, takže bozkávanie na líca iba naznačili a ona sa ešte zatvárila kyslo. Hovoril som si, tak načo ho bozkávaš?
Chápte ma správne, nie som proti bozkávaniu pri stretnutí a zoznamovaní. Ak váham, či sa vrhnúť do bozkov, alebo nie, je to kvôli tomu, že myslím na toho druhého. Nebude to tej žene nepríjemné? Nebude to priveľa? Ja vnímam ako prejav priateľstva objatie a potľapkanie po pleciach viac než bozky. Je to pre mňa prirodzenejšie. Všimol som si však, že objatie sa na Slovensku považuje za intímnejší prejav. A prišiel som aj na to, prečo stále váham, či tykať alebo vykať, prečo stále spochybňujem, či bozkávať alebo objať? Tkvie to v japonskom jazyku.
Tak ako má slovenčina vykanie, japončina používa zdvorilostné frázy, oslovenia, slová určené na prejavenie rešpektu voči druhej osobe. Máme ich usporiadané do troch stupňov - zdvorilý jazyk, jazyk vyjadrujúci rešpekt a úctu a bežný jazyk. Každý z nich má špecifickú slovnú zásobu a koncovky slovies. Jazykom vyjadrujúcim rešpekt vyzdvihujeme partnera na piedestál. Bežný jazyk je typický tým, že v rozhovore samého seba veľmi znížime. Je ťažké preložiť tieto frázy do slovenčiny, ale pokúsim sa o to. V jazyku plnom rešpektu máme okrem slovenského ekvivalentu "vy" na vyzdvihnutie druhej osoby ešte oveľa viac vznešenejších oslovení, niečo ako "vzácny pane" a podobne. V bežnom jazyku, keď seba v rozhovore s druhou osobou znižujeme, používame slová, ktoré znamenajú menej ako "ja". Napríklad: (Som len) malý človek. Keď predstavujeme manželku či svojho syna váženej osobe, vždy o nich hovoríme ako o hlúpučkých a slabých. A v písomnom prejave je to oveľa silnejšie.
Potreboval som raz napísať v angličtine žiadosť na istý úrad. Preložil som to vtedy otrocky z japončiny do angličtiny. Znela takto:
"Príšerne ma mrzí, že vás otravujem a robím vám problémy, prosím, prepáčte mi, že vám posielam tento drzý list, ktorý vás iste prekvapil nepripravených. Naozaj prepáčte. Som iba malý človiečik, volám sa Masahiko..."
Skôr, ako som ho poslal, dal som ho prečítať kamarátovi, rodenému Angličanovi. Komentoval to slovami: Prečo sa toľko ospravedlňuješ? Požičal si si od nich peniaze, alebo čo?
Nuž čo, pochádzam z krajiny, kde sú takéto zvyky. Preto nie je pre mňa jednoduché prejsť len tak ľahko z vykania na tykanie, z klaňania na podávanie rúk a bozkávanie.
Autor: MASAHIKO
