Tak je to aj na výstave v centre Bratislavy, v kaplnke Františkánskeho kláštora, kde vystavujú čierno-biele fotografie z katolíckych misií na štyroch kontinentoch. Napriek sociálnemu akcentu pôsobia ich obrázky výtvarne a niekedy až snovo. Sú to momentky, ktoré naaranžoval život a médiom boli štyri vnímavé oči.

Títo dvaja vystupujú v množnom čísle aj v rozhovore. Hovorcom (až na malé výnimky) je energickejší Viktor. Krehká Alena prispela len niekoľkými odpoveďami, ale so všetkým súhlasila. Koncept majú vyriešený.

Vaše fotografie sú vždy podpísané oboma vašimi menami. Prečo nerozlišujete, kto čo fotil?

Dostali sme sa k tomu po našich prvých výstavách fotografií z Kazachstanu, tam sme to ešte rozlišovali. Ľudia prichádzali na výstavu a viac sledovali, ktorá je koho fotka, než aby si všímali, čo sa na nej odohráva. A druhý dôvod je ten, že fotografia nie je len obraz, ale aj názor, a ten máme spoločný. Tak sme ich začali podpisovať oboma menami.

Fotografovať vo dvojici je nezvyklé, každý fotograf je individualista, snaží sa nájsť svojský uhol pohľadu a čo najlepšie miesto na záber. Ako pracujete?

Zvykali sme si na to dlho, ale naučili sme sa rešpektovať priestor toho druhého a stáva sa aj to, že fotí iba jeden z nás.

Nie je to ako v kovbojkách typu Butch Cassidy a Sundance Kid? Alena je tichá, krehká, vy ste energický - s tým, že keď potrebujete nežné videnie, fotí Alena a keď priamočiarejší záber, nastúpi Viktor?

Tak to bolo spočiatku, kým sme nemali spoluprácu presne definovanú. Vtedy sa aj naozaj dalo spoznať, čia je ktorá fotka. Veľa sme však o našej práci diskutovali a definovali si, čo by sme chceli vyjadrovať, a tak sa stalo, že fotíme rovnako. Ani my už niekedy nerozoznáme, kto čo fotil. Používame aj rovnaké objektívy.

Priblížili ste sa k štýlu jedného alebo druhého?

Sme inde. Asi pol roka sme diskutovali, kam sa chceme dostať. To by človek neveril, koľko je s tým práce a ako o tom treba premýšľať. Keďže robíme aj reklamnú fotografiu, vieme, ako si agentúry definujú štýl, založený na dokonalom poznaní cieľovej skupiny. My sme začali robiť niečo podobné. Povedali sme si, čím chceme osloviť diváka, alebo vnímateľa fotografie. Študujeme moderné obrazové vyjadrovanie, vizuálnu kultúru. Dokonca chodíme na americké akčné filmy, pretože kým v Hollywoode dajú do projektu peniaze, zisťujú si, čím diváka zaujmú. Takže to analyzujeme a je to užitočné.

Keď robia partneri v tíme, je to vždy dvojsečné, lebo je to stále "o robote". Máte aj nejaké hobby, iné sféry záujmu?

Nejako sa živiť musíme, takže, povedzme, trikrát týždenne fotíme pre reklamné agentúry, to si tiež treba premyslieť, potom rozoberáme a robíme vlastné projekty, na ďalšie máme granty... Takže sa vlastne ničím iným nezaoberáme.

Kedy ste sa zoznámili? Vy ste sa určite dali aj dokopy cez fotenie, však?

Spolu sme asi od revolúcie a zoznámili sme sa vo fotoklube (smiech).

Ako by ste charakterizovali svoj rukopis?

Snažíme sa vyhmatať nejaký moment tak, aby tam bolo čo najmenej rozptyľujúcich detailov. Všetky tie situácie sú známe z médií, takže sa usilujeme nehovoriť všetko naplno, ale len naznačovať, aby si každý mohol doplniť svoje vlastné skúsenosti, spomienky a predstavy. A aby to s ľuďmi pohlo. Chceme hlavne prinášať pocity.

V predhovore vašej publikácie Misie píšete, že bežný dokumentarista sa k foteniu misií dostane ťažko. Ako dlho vám trvalo a čo ste museli urobiť, aby ste sa dostali do tohto uzavretého prostredia a získali si dôveru?

Bola to dlhá cesta. S cirkvou začala Alena spolupracovať v roku 1992, keď sme boli ešte na škole. Asi rok a pol fotila Želivský kláštor, potom sme začali fotiť spolu. V roku 1998 sme odleteli na prvú misiu do Kazachstanu. Dovtedy sme niekoľko rokov pripravovali cestu. Tento rok sme chceli ísť do Indie, už sme mali zaplatené víza, a aj tak to nevyšlo - po dlhých rokoch spolupráce. Oni skrátka niekedy nechcú, aby sa o nich vedelo.

Prečo?

Žijú často uprostred inej kultúry a takéto zviditeľnenie vnímajú ako ohrozenie. Niektorí tam pracujú pololegálne, napríklad v Afrike ich často vôbec nechceli. Sestry tam robili aj pol roka bez povolenia. Takže sme radi, že nám vyšli tri misie - v Ázii, Afrike a Južnej Amerike.

Ako sa pozeráte na pochybnosti, či je správne, aby sa kresťanstvo šírilo takýmto spôsobom do krajín, kde je úplne iná náboženská tradícia?

Misie sú mužské a ženské. Muži majú naozaj často za úlohu energicky šíriť vieru, aj keď to už našťastie nie je také výrazné ako v minulosti. Ale sestričky tam nezištne pomáhajú a katolicizmus je až v druhom pláne.

Vy ste katolíci?

Sme veriaci, ale nehlásime sa k žiadnemu vierovyznaniu.

Keď sa pohybujete na katolíckych misiách, určite sa vás na to pýtajú. Neprekáža im, že nie ste katolíci?

Nie, iba nechápu, ako sme sa tam mohli dostať na taký dlhý čas a dostať všetky odporúčania bez toho, aby sme boli takpovediac ich. Ale nemajú s tým problém.

V Afrike ste fotili v nemocnici, kde ľudia zomierali na AIDS. Aká to bola skúsenosť?

Až na mieste sme sa dozvedeli, že je to tento typ nemocnice. Misionári chodia po chatrčiach a zbierajú zomierajúcich ľudí, ktorých sa ostatní boja dotýkať, aby sa nenakazili. Z nemocnice každý deň odvážali mŕtvych - aj deti. Keď sme sa dozvedeli, o čo ide, boli sme v šoku. Povedali nám, že vírus sa môže napríklad na kľučke udržať živý až tri minúty, tak sme sa báli dotýkať sa vecí. Keď bolo pekne, vyvážali chorých von na slnko. Raz som stál pri vozíku, na ktorom sedel úplne apatický človek. Ten vozík sa sám od seba rozbehol a skončil by v priekope. Chvíľu som rozmýšľal, či ho zadržím, potom som ho zastavil a odvtedy som sa prestal báť.

Fotíte veľmi zblízka, širokou optikou. K človeku sa takto musíte priblížiť skoro až na dotyk, čo nemusí byť pre fotografovaného príjemné. Ako to riešite?

Vždy sa spýtame, či môžeme, a ak by im to prekážalo, nefotíme. Ak je nejaký problém, upozornia nás. Výhoda širokej optiky je tá, že sme síce pri človeku blízko, ale on nemusí vedieť, že fotíme práve jeho, pretože objektív smeruje niekde inde. Ale keď sme fotili v nemocnici zomierajúcich na AIDS, po troch týždňoch im to už začalo prekážať, tak sme prestali.

Výrazným momentom vo vašich fotografiách sú detaily rúk.

Chceli sme tam dostať silu tých scén. Rádové sestry majú v sebe obrovský náboj a chceli sme dať závažnosť týchto situácií do jedinej fotky. Preto sme sa posunuli do detailu.

Kde sú podľa vás vo všeobecnosti hranice fotografickej etiky?

Fotografi majú túto hranicu viac posunutú oproti bežnému človeku a aj samotná hranica sa ešte postupne posúva. Najviac ju majú posunutú tí draci, čo chodia do vojen. Aj my už cítime istý posun - napríklad keď sme fotili v africkej nemocnici, mysleli sme si, že tie fotky nebudeme môcť použiť, ale teraz nám už nevadia. Každý to má inak. Pre mňa ako diváka sú už neprijateľné spálené mŕtvoly, čo boli vo World Press Photo.

Myslíte si, že fotografia môže byť prostriedkom humanitárnej pomoci?

Rády sú odkázané na sponzorov. Urobili sme makety kníh zo všetkých troch misií, poslali sme ich sestrám pre ich potreby a aj my sme s nimi obišli zopár firiem. Podarilo sa nám zabezpečiť lieky, zdravotnícky materiál, počítače a finančné prostriedky. Takže to fungovalo dobre.

Môže fotografia zmeniť svet?

Svet nezmení, ale môže zmeniť uvažovanie a prístup konkrétnych ľudí. Doviesť ich k tomu, že by mohli začať niečo robiť aj sami. To sa týka aj ekologických projektov.

Čo ovplyvňovalo vašu tvorbu?

Vzory nemáme a históriu fotografie príliš neštudujeme, aby nás to neťahalo inde. Chceme mať vlastný štýl. Na FAMU sme si spočiatku neuvedomili, ako veľmi nás naši učitelia ovplyvňovali, ale fotili sme ako oni. Asi po roku sme si uvedomili, že sa toho musíme zbaviť a ísť svojou cestou. Takisto sme zámerne zmenili vizuálny jazyk, kým sme cyklus Misie dokončili.

Dostali ste tretiu cenu Czech press Photo za fotografie zdevastovaných Tatier po kalamite. Do tejto oblasti sa pravidelne vraciate. Ako Tatry vnímate vy?

Predovšetkým musím povedať, že to bolo v Česku skvele mediálne zvládnuté, čo je dôležité, aby do tej oblasti začali tiecť peniaze. To bolo pekné. Keď si odmyslím osobné nešťastia, že ľuďom popadali strechy a zničilo im pozemky, alebo problémy hoteliérov, zdá sa nám, že pre samotnú prírodu to nemalo až taký katastrofický dosah - ale to sa nám možno len tak javí, keď Tatry porovnáme s haváriami tankerov v Španielsku alebo Belgicku. Tam boli plné kontajnery mŕtvych zaolejovaných vtákov.

Čo chystáte?

Misie už uzatvárame a robíme na ekologickom projekte Voda, kde sa snažíme zobrazovať svojou optikou na prvý pohľad bežné a už ani nevnímané témy.

Ako vás osobne, ľudsky zmenili misie?

Veľmi. Napríklad sme začali vnímať, ako sa v Česku máme fantasticky. Neviem, prečo sú ľudia naštvaní a negativistickí. Každému, kto nadáva, že málo zarába, by som odporučil ísť na pol roka niekde, kde ľudia žijú z jedného či dvoch dolárov na deň, bez elektriny, bez auta, ale spokojne a možno plnším životom ako my tu.

foto - A. Dvořáková a V. Fischer

Alena Dvořáková (1970) Pracovala v liečebni dlhodobo chorých a v sanatóriu pre deti s kombinovaným postihnutím. Absolvovala FAMU, katedru fotografie. V roku 1992 založila s Viktorom Fischerom Fotoateliér AFIS.

Viktor Fischer (1967) Pracoval ako stavbyvedúci, absolvoval FAMU, odbor fotografia.

Niektoré spoločné projekty: Misie (katolícke misie v Kazachstane, Južnej Afrike, Argentíne a ČR), Voda (rôzne pohľady na živel, ktorý nás obklopuje. Sekcie: Hokejový turnaj, Utrpenie vtákov, Katastrofa Prestige, Rybári v ČR a pod.), Kláštor Želiv, Dediny v Prahe a ďalšie. Projekt Misie vyšiel aj ako obrazová publikácia. Dvořáková a Fischer vystavovali doma i v zahraničí a na konte majú množstvo prestížnych cien a nominácií. Galéria a profily na webe: www.afisphoto.com

Autor: MARIAN JASLOVSKÝ, ANDREJ BÁN