Ťažko možno nájsť smutnejší príbeh ako umieranie dieťaťa, nevľúdnejšiu scénu, akú má Aréna, a viac špičkových hercov, ako sa stretlo pri tomto projekte.

Rozplakať divadelného diváka však nie je až také jednoduché, v kine sa plače akosi lepšie. V tomto prípade inscenácia pôsobila viac na intelekt ako na city, tiché smrkanie v hľadisku nebolo veľmi počuť. Z viacerých dôvodov.

Literárny text Erica Emmanuela Schmitta je esejou o živote a smrti vkladanou do úst desaťročného dieťaťa, podobenstvom o napĺňajúcich sa pohároch života. Niečo podobné sa oveľa ľahšie napíše, prípadne priamočiaro vyrozpráva, než zinscenuje v kvázidialogickej podobe. Dramatizátori to teda vôbec nemali ľahké, monodráma by, paradoxne, mohla byť aj vnútorne dramatickejšia.

Statická scéna Evy Rácovej je impozantná, výtvarne čistá, z hľadiska hereckej i scénickej akcie však zostala pomerne nevyužitá. Statická a priveľmi predpovedateľná je celá inscenácia - prvky grotesky, ktoré režisér do nej vložil, nemali potrebný uvoľňujúci efekt.

V divadle debutujúci filmový režisér Juraj Johanides dostal teoreticky krásny nápad - Oskara prezentovali mnohí herci v rôznom veku. Také niečo je však priveľmi náročné, nielen z hľadiska divadelnej prevádzky, ale aj z pohľadu hereckej práce. Deväť protagonistov nemalo počas svojho krátkeho pôsobenia na scéne dostatok času nadviazať ideálny kontakt s hľadiskom. Diváci museli svoju empatiu ustavične prenášať na nových a nových predstaviteľov. Odovzdávanie štafetových kolíkov z herca na herca nebolo divadelne zvlášť rafinované, synergia deviatich Oskarov sa využila len v jedinej scéne. Herecké výkony jednotlivých predstaviteľov boli navyše trochu nevyrovnané.

Kým úvahy o Bohu a základných otázkach života znejú z úst Leopolda Haverla ako fráza, v podaní Jiřího Pechu pôsobia nádherne uvoľnene ako z kreslených vtipov Jeana Effela, až som zaľutovala, že sme tohto stelesneného pánbožka videli na scéne len tak krátko. Kým Ján Sedal bol pomerne nevýrazným šesťdesiatnikom, František Kovár stihol zapôsobiť ľudskosťou. Matej Landl zahral vynikajúco zmätok štyridsiatnika, ale Lukáš Latinák bol azda až priveľmi detinským dvadsiatnikom. Pre detských predstaviteľov bolo vystupovanie na veľkej scéne technicky priveľmi náročné.

Sama Zuzana Kronerová sa musela v postave Tety Rózy dosť hľadať. Tvorcovia zdôraznili jej komediálnosť, nedostala však väčší priestor na štvrtú dimenziu života.

Zmysluplnú bodku dal celej inscenácii Elo Romančík v záverečnej dokrútke, v ktorej naplno ukázal, akú hĺbku a múdrosť môžu mať obyčajné slová. Oslovenie ťažko chorého Ladislava Chudíka bolo zo strany inscenátorov dvojsečným rozhodnutím.

Tvorcovia prezentovali ľudskú i umeleckú odvahu, vytvorili dielo, ktoré mnohé sympaticky otvára, naznačuje i objavuje. Menej divadelne efektné gesto by však mohlo byť ľudsky aj dojímavejšie.

FOTO - ARÉNA

Divadlo Aréna o Eric Emmanuel Schmitt: Oskar a dáma v ružovom o Preklad: Lýdia Magerčiaková o Dramatizácia: Anna Grusková a Juraj Johanides o Scéna a kostýmy: Eva Rácová o Hudba: Marián Lejava o Réžia: Juraj Johanides o Hrajú: Zuzana Kronerová/Adela Gáborová, Samuel Spišák/Benjamín Žiak, Daniel Fisher/Peter Oszlík, Lukáš Latinák/Ivan Martinka, Csongor Kassai/Marek Majeský, Matej Land/Richard Stanke, Emil Horváth/Peter Šimun, František Kovár/Ján Sedal, Leopold Haverl/Jiří Pecha, Ladislav Chudík/Elo Romančík o Premiéra 3. a 4. novembra 2005.