Hra v tábore mladých ochrancov prírody, Trenčín, 1990.

Fotograf a reportér ANDREJ BÁN doma neobsedí. Chodí po svete ako nomád, nebojí sa ísť do problematických oblastí, ale s rovnakou vášňou sa pohybuje po Slovensku, aby ho zachytil svojimi očami. Nedávno mu vyšla obrazová publikácia Iné Slovensko, ktorá obsahuje fotografie z rokov 1989 až 2005, a v bratislavskej galérii Michalský dvor sa predstavuje svojou výstavou.

Vo vašich fotografiách je často niečo nedopovedané, niečo mimo záberu, situácie, ktoré si treba domýšľať. Znamená pre vás fotografia odhaľovanie alebo zahaľovanie?

"Zrejme oboje. Kniha aj výstava Iné Slovensko má v sebe isté zvláštne napätie medzi fotkami a textami k nim. Uvediem príklad. Človek vidí dvoch robotníkov, ktorí za bieleho dňa močia pri plote. Na Slovensku nič zvláštne. Oni však stoja pri veľkej bráne a pripomínajú sošky levíkov pri šľachtických sídlach. Medzi nimi kráča neurčitý človek socialistického vzhľadu a k tomu je stručný text, že sú to hostia penziónu Andy v Medzilaborciach, ktorý je pomenovaný po kráľovi popartu Warholovi. Toto, myslím si, utvára veľký priestor na fabuláciu. Na ženských aktoch je najkrajší náznak, ja mám rád náznak aj na fotkách z obyčajného života. Nefotím nič exkluzívne, ale vytváram moje privátne svedectvo."

Keby človek nevedel, že sa venujete dokumentárnej fotografii, povedal by, že niektoré fotografie sú aranžované. Je vo vašich fotografiách naozaj reálny život alebo si aj nejako pomáhate?

"Keď vidím zaujímavý dej, ktorý prebieha nezávisle odo mňa a hrozí, že zanikne, niekedy si vypomôžem tým, že náznakom, neverbálne, tých ľudí poprosím, aby ešte chvíľu zotrvali tak, ako sú. Zásadne nearanžujem, osud či Boh to dokážu lepšie ako ja."

Pracujete pre slovenské aj české médiá. V čom sa líšia?

"Zaujímajú ma viacplánové situácie, na ktoré sa môžem pozrieť s veľkou mierou nadhľadu, čo mi na Slovensku veľmi chýba. V Čechách novinári, fotografi aj výtvarníci ten nadhľad majú. Mňa baví zosadzovať z piedestálu rôzne predstavy o sebe samých."

Vo fotografiách k vašim reportážam musíte byť určite prvoplánovejší. Ako rozlišujete reportážnu fotografiu a voľnú tvorbu, ktorú ste prezentovali vo vašej knižke?

"Udalosti - voľby, mítingy, vatry zvrchovanosti a podobne - majú svoje hlavné javisko a zákulisie. Mňa zaujíma viac to zákulisie. Hlavné javisko fotografujú spravodajcovia z agentúr a denníkov. Väčšina fotografií v knižke a na výstave nevznikla tak, že som tam išiel ako novinár. Ale ak som niekde ako reportér, mám rozdvojenú hlavu - a dva aparáty. V jednom mám farebný film, to je do časopisu, v druhom čiernobiely."

Nelákalo vás niekedy priniesť svedectvo z vojnových konfliktov?

"Veď ja ho občas prinášam. Považujem sa však skôr za povojnového fotografa. Vojny a konflikty dnes stratili akékoľvek pravidlá, často ide o zabíjanie, masakrovanie bezbranných. Nechcem sa dať odstreliť a ani nie som taký skúsený ako James Nachtwey, ktorý hovorí o sebe ako o protivojnovom fotografovi."

Čo teda zaujíma povojnového fotografa?

"Krajina je pre mňa zaujímavá hlavne potom, keď vojnoví fotografi odídu. Zaujímajú ma obyčajní ľudia, ktorí sa vracajú do vypálených domov, ich osudy. Tam je šanca pre dokumentárne, univerzálne posolstvo. Ľudia chcú vykričať cez fotografie, čo sa im stalo. Moja ďalšia kniha bude o Kosove, v širšom zmysle o Balkáne, kam sa systematicky vraciam už šesť rokov."

Kde je hranica etickosti vo fotografii?

"Keď človek cíti, že znižuje dôstojnosť ľudí."

Môže fotografia zmeniť svet?

"Túto otázku si kladiem aj ja. Použijem výrok Roberta Capu, spoluzakladateľa slávnej agentúry Magnum, že fotografia nemôže zmeniť svet, ale môže ukázať, prečo by mal byť zmenený. Obávam sa, že veľká éra humanistických reportáží a fotografií sa skončila vpádom nonstop spravodajských televízií. Časopisy zanikajú, mizne priestor na takúto fotografiu."

Môžu zmeniť nové digitálne technológie aj samotný princíp fotografie?

"Poviem jednu chmúrnu víziu novinárskej fotografie - fotograf bude kameramanom. Onedlho bude možné vybrať kvalitnú fotografiu z akéhokoľvek políčka videozáznamu z kamery. Takže to môže byť takto: Fotograf uvidí nejakú situáciu, urobí nepretržitý videozáznam, pošle ho do agentúry alebo redakcie a tam editor vyberie to správne políčko. Otázka znie, kto bude v takomto prípade autorom. Kúzlo tvorby bude rozdelené."

Ako vy vnímate svoje Iné Slovensko?

"Verím, že je v ňom vysoká miera nadhľadu. Nebol som angažovaným fotografom, akým som v prípade Kosova, Iránu, Izraela a iných krízových oblastí sveta. Dušan Mitana napísal v predhovore mojej knihy, že to akoby zaspaté Slovensko z Timraviných poviedok potrebujem ako kompenzáciu, keď cestujem do oblastí konfliktu. A to je pravda. Pokoj si viem veľmi užiť."

Pouličný zabávač, Bratislava 2004. FOTO - ANDREJ BÁN

Andrej Bán (1964, Bratislava), fotograf a publicista. Po skončení štúdií ekonómie a žurnalistiky pravidelne publikuje v domácich a zahraničných médiách, je kurátorom mnohých výstav, uverejňuje články o fotografii, pôsobí ako lektor fotografických dielní, je členom medzinárodnej poroty Czech Press Photo a autorsky sa podieľa na dokumentárnych filmoch. Je predsedom občianskeho združenia Človek v ohrození od jeho založenia v roku 1999. Žije v Bratislave, je ženatý a má jedno dieťa. FOTO - ČTK