Táto nenápadná, niekoľkominútová udalosť vyzerala v tom čase nanajvýš ako trúfalé, no zároveň zúfalé a márne gesto hŕstky sovietskych intelektuálov. Až po rokoch sa ukazuje, že to bol čin, za ktorým stála väčšia skupina disidentov, postupne upozorňujúcich svet na zločiny komunistického režimu, a teda aj aktívne participujúcich na jeho neskoršom páde.

Jednou z demonštrantiek bola Larisa Bogorazovová; jej celoživotné skúsenosti publikovala knižne francúzska politologička Cécile Vaissiéová, ktorá sa špecializuje na disidentské hnutie v bývalom ZSSR. Kniha teraz vyšla v slovenskom preklade Márie Fazekašovej pod názvom Dalo sa tak vôbec žiť? (Q 111, Bratislava 2001).

Cécile Vaissiéová napísala ku knihe úvod a záver, inak celý text tvorí Bogorazovovej rozprávanie v prvej osobe. Autorka bola zrejme len iniciátorkou a „moderátorkou“ tejto sebavýpovede, ktorá podáva otrasný obraz nielen o Bogorazovovej rodine a rode, ale aj o celej sovietskej spoločnosti od čias revolúcie po dnešok.

Rodičia rozprávačky, narodenej roku 1929, pochádzali z Ukrajiny, mali židovský pôvod a boli presvedčenými revolucionármi. Bogorazovová zrekonštruovala aj osudy najbližších príbuzných, a tak pred čitateľom defilujú príšerné príbehy ľudí, čo naivne uverili v chystaný raj a sami sa dostali do pekla, ktoré pomáhali vytvárať. Netýkalo sa to však len ich. Bogorazovová na príklade zo svojho detstva ilustruje obludnosť vtedajšej ideologickej výchovy: keď jej matka po zatknutí a odsúdení otca za „trockizmus“ pošepne, aby mu napísala do tábora list, desaťročná dcéra hrdo odmietne so slovami, že nepriateľovi ľudu nepíše.

Predstupňom k budúcemu disidentstvu Bogorazovovej boli rôzne javy, ktoré si predtým nevšímala, nepripisovala im dôležitosť alebo si ich nedávala do súvislostí. Okrem bezdôvodného zatýkania, zhoršujúcich sa sociálnych podmienok, ktoré boli v príkrom rozpore s propagandou, ustráchanosti a xenofóbií to bol nápadný rast antisemitizmu. Znie to až neuveriteľne, ale dá sa povedať, že holokaust pokračoval aj po vojne, iba zmenenými metódami. Rozprávačka to zažila na vlastnej koži a hovorí o tom.

Jej prvé manželstvo so spisovateľom Julijom Danielom, ktorého spolu s iným spisovateľom Andrejom Siňavským roku 1965 zatkli (vtedy to vyvolalo na celom svete negatívny ohlas) za vydanie „protisovietskej“ knihy v zahraničí, spôsobilo následne pre jazykovedkyňu Bogorazovovú vlnu dlhoročných represálií. Pravdaže, aj protiokupačná manifestácia ju stála tri a pol roka vo vyhnanstve. A ďalšie životunebezpečné skúšky ju čakali aj potom, keď uzavrela druhé manželstvo s disidentom Anatolijom Marčenkom, ktorý zomrel vo väzení roku 1986. To bol ďalší svetový škandál.

Celá táto kniha je dokumentom o udalostiach, ktoré zažila v detstve i v dospelosti: píše, ako sa chruščovovská destalinizácia menila na novú tyraniu, uvádza veľa detailov o organizovaní odporu intelektuálov, hlavne spisovateľov, množstvom typických epizód len dokresľuje zvrátenosť sovietskeho režimu. Tá otázka v názve knihy je naozaj príznačná. Rozprávačka to však dokázala a hoci za minulosťou dáva bolestnú bodku, aj prítomnosť vníma kriticky. Na Bogorazovovej je obdivuhodné, že ľudské práva povýšila nad svoj osobný život.