Dušan Galis Narodený: 24. 11. 1949 v Dolnom Kubíne
Hráčská kariéra: Martin, VSS Košice, Slovan Bratislava, Cádiz (Špan.), Haselt (Belg.), Žilina, ZŤS Petržalka
Liga: 226 zápasov. 89 gólov
Reprezentácia: 8 zápasov, 1 gól proti Anglicku v kval. na ME 1976
Najväčšie úspechy: majster Európy 1976, kráľ ligových strelcov 1976 (21 gólov)
Trénerská kariéra
Slovan Bratislava (1 titul majstra ČSFR, 3 tituly majstra SR), Spartak Trnava, Nikózia, Petržalka, reprezentácia SR.
Na Slovensku je pred barážovým dvojzápasom so Španielskom okolo päť miliónov futbalových trénerov. Každý má svoju pravdu o zostave a taktike, ale len jeden z nich rozhodujúcu zodpovednosť. DUŠAN GALIS.
Aký máte tlak?
Normál, okolo 120 na 80. Spím dobre, psychicky si oddýchnem na prechádzke so psom. Futbalové skúsenosti ma obrúsili, adrenalín, očakávania, zodpovednosť si treba obrátiť na pozitívnu motiváciu. Ako výzvu.
Dvojzápas so Španielskom je zrejme najväčšou vo vašom trénerskom živote.
Nielen pre mňa. Pre hráčov, funkcionárov a rozšíril by som to až na národnú vec. Väčší zápas v samostatnej ére slovenského futbalu sme nehrali. Neúspech býva vecou trénera. Úspech patrí všetkým futbalovým generáciám a ľuďom, čo majú radi túto krajinu. To beriem.
Aký beriete výsledok?
Len postup. Nič iné ma nezaujíma. Žiadny pocit z dobrého výkonu či odchod z ihriska so vztýčenými hlavami. To ma neuspokojí, nie som alibista. Dostali sme sa tak ďaleko, aby sme zvládli aj najdôležitejší krok. Bavíme sa s realizačným tímom, že sme v poslednom výškovom tábore pred útokom na Everest. Nadreli sme sa dosť, tým viac túžime po vrchole.
Španieli však majú objektívne kvalitnejší káder.
Pripúšťam, navyše Španieli sa dostávajú cez kvalifikačné prekážky pravidelne, majú skúsenosti s nástrahami, ale ja musím viac veriť svojim, že v danej chvíli sa vypnú k nadľudským výkonom. Každý jeden, priemerná cesta neexistuje.
Trúfate si v Madride na viac, ako len reagovať na to, s čím vybehne súper?
Naivní nesmieme byť. Budeme reagovať na vývoj, atmosféru, treba byť pripravení na všetko. Určite sa musíme koncentrovanejšie pobiť o výsledok ako v Portugalsku. Tam bola navodená atmosféra priateľského zápasu.
Už samotnú účasť v baráži vníma po úspechu vyhladovaný slovenský fanúšik ako povznášajúci sviatok. Môžete jeho silu porovnať s rokom 1992, keď ste Slovan priviedli k federálnemu titulu, prípadne k roku 1976, keď ste boli súčasťou zlatého tímu na európskom šampionáte v Belehrade?
Ťažko. Ale ten posledný federálny sa odlišoval od predchádzajúcich slovanistických v bývalej československej lige. Bolo po nežnej revolúcii, ľudia boli vo futbalovom opojení ako nikdy potom. Neviem, či niekedy dosiahneme 42-tisícovú návštevu, aká nám prišla na rozhodujúci zápas so Spartou.
Ste sklamaný súčasným postavením a záujmom o slovenský futbal?
Nie. Žiaľ, je taká doba, vývoj ide rýchlo dopredu. Veľa tradícií a historických cenností, ktoré sme si roky budovali, často ľahkovážne strácame.
Aj vinou prístupu, hráčov, funkcionárov, ktorí sami často oslabovali dôveru k futbalovej podstate.
Iste, vo futbale sa premleli rôzni ľudia. Mrzí ma, že si nevieme uchrániť osvedčené špecifická. Dnes sa všetko preberá zvonku. Našťastie, Artmedii sa podaril obdivuhodný prielom.
Povedali ste, že závidíte španielskemu kolegovi Aragonesovi neporovnateľne širší výber hráčov, z ktorých môže zostavovať nomináciu. Nie je na druhej strane aj nevýhodou, že musí čeliť večným polemikám, prečo nenominoval Gutiho, Joaquina, Helgueru?
Vymenil by som. Naše obmedzenie kvality je ťažším hendikepom, nemáme toľko hráčov, čo pravidelne hrávajú v špičkových európskych tímoch rolu lídrov. Španielsko je krajina, kde je futbal náboženstvom. Trénerovi sa na každý post tlačia štyria-piati, môže sa pokojne rozhodovať, kto má momentálne lepšiu formu. Okrem toho mám záujem o korektnú spoluprácu s Artmediou, ktorá má ťažký program v Lige majstrov. Zažil som ako klubový tréner, čo to je, keď vám reprezentačný "nadriadený" zoberie na zraz dvanástich hráčov bez konzultácie. Táto reprezentácia Petržalke neublíži, mám nadštandardné vzťahy s trénerom aj majiteľom klubu.
Nemrzí vás, že sme na šampionát do Nemecka nepostúpili z druhého miesta priamo?
Mrzí, keby sme vyhrali s Rusmi vonku i doma, s Portugalcami doma, nezaváhali v Lichtenštajnsku. To je však teória, žiadne mužstvo sa nevyhne výkyvom. Aj Portugalci remizovali v Lichtenštajnsku. V ostatných skupinách tiež často hockto neočakávane zakopol.
Fanúšikov asi najviac škrie bezgólová remíza v Lichtenštajnsku. Aký podiel trénerskej viny si pripúšťate?
Kritika po zápase bola neadekvátna. Mali sme sedem čistých šancí. Dočítal som sa aj to, že proti súperovi, ktorý hrá so siedmimi obrancami a jedným útočníkom, treba hrať na štyroch obrancov. Polemizoval by som, že systém 3-5-2 sa hrá už len v Grónsku. Ako získali potom titul majstrov Európy Gréci? Práve takto. Je to o smole, šťastí, zraneniach. Každý však robí chyby, ja nie som výnimka.
Akú ste teda urobili v Lichtenštajnsku vy?
Nemali sme tam ísť dva dni, ale len deň pred zápasom, prípadne až priamo v deň zápasu.
V roku 1992 Slovan pod vaším vedením remizoval v Pohári UEFA na ihrisku Realu Marid 1:1 po góle Lancza v poslednej minúte. Taký výsledok z Madridu by ste zrejme brali.
Všetkým desiatimi.
Slovan však vtedy nepostúpil, v prvom zápase prehral 1:2. Gól na Tehelom poli dal krásnou hlavičkou Dubovský. Obaja strelci už dnes nežijú. Myslíte na nich aj pred veľkým bojom o Madrid?
Veľmi často, boli to skvelí ľudia. Talent Petra Dubovského si všimol práve kráľovský Real. Bol mojím obľúbencom, majstrovstvá sveta mu neboli súdené, i keď v rozhodujúcom zápase kvalifikácie na MS 1994 v Bruseli mal k tomu veľmi blízko. Do Madridu letím posilnený aj s Petrovým odkazom.
Real Madrid je vaším obľúbeným klubom. Prečo?
Je to ikona, obdivujem jeho históriu, fanúšikov, ekonomickú silu, ktorá je schopná kúpiť to najlepšie na svete.
Vy ste boli typom anglického silového hráča s dobrou hlavičkou. Aký štýl je vám bližší, južanský alebo anglický?
Nemám vyhranený vkus. Nedávno som si pochutil na anglickej lige Manchester United - Chelsea, no rovnako milujem derby Real - Barcelona. Mám rád stretnutia, v ktorých ide o veľa, priemernosť nie.
Obľúbený hráč?
Brazílčan Ronaldo, radosť sa naňho pozerať.
Zo Španielov?
Obranca Puyol, útočníci Raúl, Morientes.
Ste pripravený na útočné duo Raúl - Morientes?
Nie, pri Raúlovi bude podľa mňa Torres.
Prednosti Španielov?
Úžasní technici. Hraví, no vedia aj pritvrdiť. Futbaloví toreadori, ktorí si dokážu urobiť na ihrisku poriadok. A hlavne strašne milujú futbal.
Ich tréner Aragones sa vyjadril, že má obavy z fyzicky disponovaných typov v slovenskom tíme. Diplomacia?
Určite. Neviem, prečo by sa mal báť našich, keď má vo svojom výbere šesť ľudí hrajúcich v anglických kluboch. Také vety neberiem veľmi vážne.
Na sklonku vašej aktívnej kariéry ste hrávali v španielskom Cádize. Máte tam ešte nejakých priateľov?
Mám, sme v kontakte. Ja som mal vtedy smolu, že som išiel do zahraničia cez štátnu agentúru Pragosport a aj agenti so mnou dosť vybabrali, ale španielsku mentalitu mám rád. Sú to milí, príjemní, pohostinný ľudia.
Vaše obľúbené španielske jedlo?
Paella. Ryže, mušle a všeličo medzi tým. A k tomu dobré víno. Tam sa to berie ako u nás voda.
Čo by vám prvé zišlo na um, keby sa Slovensko ocitli pri žrebovaní na MS do Nemecka a Španielsko nie?
V tejto chvíli si to ani neviem predstaviť. Obrovský impulz pre vývoj slovenského futbalu. Od ekonomického, inšpiratívneho až po všeobecne kultúrny.
Vo všetkých kvalifikačných zápasoch ste stáli na lavičke v rovnakom belasom pulóvri. Bude tak aj v baráži?
Určite. Som dosť poverčivý. Nehovorím, že rituál je všemocný, mal som ho na sebe aj pri prehre v Portugalsku, ale bez neho by som sa necítil dobre.
Podobne poverčiví hokejoví tréneri si víťazné košele neperú a prepotení v nich ťahajú slušné série. Július Šupler odkoučoval celý svetový šampionát C kategórie 1995 v topánke s napoly odtrhnutou podrážkou. Dávate svoj pulóver do servisu?
Áno, manželka mi ho vždy starostlivo vyperie. Po baráži ho venujem do dražby nadácii Esperante, peniaze pôjdu na charitu.
Veríte, že stredajšia odveta na Tehelnom poli bude vypredaná?
Rád by som, ale veľa bude závisieť od sobotňajšieho výsledku z Madridu. Závidím Anglicku, že na ich zápas s Azerbajdžanom príde sedemdesiattisíc ľudí, ktorí chcú vidieť svojich. U nás je dosť problém v tom, že keď hrá Artmedia Ligu majstrov, príde dvadsaťtisíc ľudí, no na domácu ligu s Bystricou iba štyri. Malo by ich byť aspoň jedenásť.
Akými slovami a hlasom vyprevadíte hráčov na ihrisko z madridskej kabíny. Kričíte?
Nie, normálne apelujem na zdravé sebavedomie. Pripomeniem, že majú životnú šancu a podľa tohto musia bojovať. Tá šanca ich musí motivovať. Viem že hráčov čaká futbalová korida, veď 55-tisícový štadióna Atletica bol vypredaný za päť-šesť hodín.
Je pre nás výhodou, že hráme na menšom štadióne Atletica a nie v kotle Realu na Santiago Bernabeu?
Nie, v Španielsku je jedno, či hráte v Cadize, Madride, La Coruni, Valencii. Len postup. Nič iné ma nezaujíma.
Žiadny pocit z dobrého výkonu či odchod z ihriska so vztýčenými hlavami.
To ma neuspokojí, nie som alibista.
Dostali sme sa tak ďaleko, aby sme zvládli aj najdôležitejší krok.
Bavíme sa o tom s realizačným tímom, že sme v poslednom výškovom tábore pred útokom na Everest. Nadreli sme dosť, tým viac túžime po vrchole. Talent Petra Dubovského si všimol práve kráľovský Real. Bol mojím obľúbencom, majstrovstvá sveta mu neboli súdené, i keď v rozhodujúcom zápase kvalifikácie na MS 1994 v Bruseli mal k tomu veľmi blízko.
Do Madridu idem aj s Petrovým odkazom ako posilnením.
FOTO - TASR
