Futbalista Zinedine Zidane v obkľúčení svojich fanúšikov. Pred piatimi rokmi denník Guardian napísal, že popularita tohto syna alžírskych prisťahovalcov znamená, že Francúzi nie sú rasisti. Dnes to už tak nie je. FOTO - TASR/EPA
Takže Francúzsko Zinedina Zidana bolo len ilúziou? Zdá sa, že futbalový majster sveta spred siedmich rokov si to teraz definitívne priznal. Eufória z multikulturalizmu bola nemiestna, alebo aspoň predčasná - sami hráči, až na výnimky tmavšej pleti a z rodín prisťahovalcov - dnes hovoria, že Francúzsko má stále bližšie k multirasizmu.
Obranca Lilian Thuram sa včera v televízii France2 rozhorčoval: "Že sme luza a spodina? Ešte z detstva si pamätám, že nás takto volali."
Museli vzbĺknuť autá, aby sa prebrali?
Každý deň sa v miestnych médiách otvára nová diskusia o násilí na predmestiach a hľadá sa odpoveď na základné otázky: Kto sa to búri? Čo chce povedať? Ako sme sa k tomu vlastne prepracovali?
Raper Mac Tyer zo skupiny Tandem si myslí, že bolo len otázkou času, kedy všetko vzbĺkne: "My o tom spievame už roky. Rozmýšľanie ľudí z chudobných štvrtí sme vyjadrili jedným sloganom: Dovtedy budem j...ť Francúzsko, kým ma nezačne mať rado. Aj sme o tom nakrútili klip, ale neprešiel cenzúrou. Museli začať vybuchovať autá, aby sa o tom začalo hovoriť."
Ako to máme chápať?
Hnev, revolta, nenávisť, barbarstvo - každý má na prejavy mladých iné pomenovanie. Zvláštne je, že tí, čo o sebe dávajú vedieť, majú len dvanásť, trinásť rokov.
"To nie sú deti z tvrdého jadra predmestských delikventov. To sú deti, ktoré hlboko v sebe pociťujú spoločenskú nespravodlivosť a ľahko sa identifikovali s dvoma chlapcami, čo zhoreli v transformátore," povedala v nočnej televíznej diskusii na France3 vychovávateľka a spolupracovníčka súdu Sonia Casagrande.
Posledné výskumy verejnej mienky ukázali, že výrazná väčšina Francúzov (86 percent) prejavy násilia odsudzuje.
"Revolty, manifestácie, demonštrácie, to tak trochu patrí k našej národnej prirodzenosti. Ozývame sa, aj keď vieme, že nakoniec nič nedosiahneme. Každú chvíľu vyjde nejaká skupinka, nespokojná so svojím zamestnávateľom alebo novým zákonom. No ako sa dá chápať toto? O čo im ide?" pýta sa Parížanka Florence, učiteľka zemepisu.
Prečo ničia autá rodičov?
Veľa ľudí necíti s útočiacou mládežou vôbec žiadnu solidaritu. Zdá sa im zvrátené, že svojou podpaľačskou mániou zasahujú autá vlastných rodičov a školy, teda miesta, ktoré sú práve pre nich. Svoje vysvetlenie má sociológ Fabien Jobard: "Útočia na školu, lebo škola stelesňuje ich neúspech. Tam prvýkrát pociťujú nerovnaký prístup."
Hudobník Magyd Cherfi v tom zasa vidí reakciu na to, že Francúzska republika nie je schopná prijať ciele, ktoré si kedysi sama veľkodušne vybrala: "Rovnosť a bratstvo? Prečo si nepriznáme, že sme úplne zlyhali a že nevieme situáciu riešiť? Moje deti sa už narodili tu, ale ja im radšej stále hovorím - ste Francúzi, ale...! Aby vedeli, že to stále nie je také jednoznačné. Inak by potom za mnou neutekali s diplomom a nepýtali sa, načo ho majú."
Sme snáď zoo?
Na tom, že v krajine pretrvávajú silné predsudky, sa s ním zhodne vychovávateľ Khalid El Quandili: "Už mi niekoľko kamarátov zavolalo a žiadali ma, aby som ich k nám na predmestie zaviezol. Potrebujú sprievodcu! Vravím im, vy snáď bláznite? Veď nejdete do zoo, čo čakáte, že tam uvidíte? Je evidentné, že sme dva úplne iné svety, akoby z dvoch rozdielnych planét."
S nebezpečným predmestím Chlichy-sous-Bois susedí bohaté predmestie Raincy. Aj tam sa násilie pomaly presúva.
Miestny poslanec UDF (Únia pre francúzsku demokraciu) Eric Raoult volá po radikálnej zmene v postoji: "To sa už nedá nazvať hnevom, to je už anarchia. Podpálené autá nepovažujem za slobodu prejavu, ale za zneužitie situácie. Už nie sme Zidanovou krajinou, stali sme sa hanbou Európy."
Do verejnej debaty teraz dôrazne zasiahla súkromná televízia TF1. Mobilizuje ľudí, aby v piatok večer prišli do štúdia a prejavili svoj názor v relácii s názvom Posúďte sami.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Paríž
