Mladí ľudia z Clichy sa búria, títo sa však zúčastnili na stretnutí, ktoré požadovalo zastavenie násilia v ich štvrti. FOTO - REUTERS
Čo si myslia chudobné predmestia Paríža, kde sa pred dvomi týždňami začali nepokoje, ktoré teraz ničia celé Francúzsko, je jasné na prvý pohľad. Stačí sa pozrieť na steny činžiakov. Sú popísané heslami: "My sme sila, my sme poriadok. Vy ste neporiadok." Alebo: "Sarkozy, zaplatíš za svoj neporiadok."
Vláda sa snaží zastaviť násilie. Zatiaľ sa jej však nedarí. Podľa miestnych nemá šancu ani zákaz nočného vychádzania, ktorý v pondelok oznámil premiér Dominique de Villepin a včera ho na návrh ministra vnútra Nicolasa Sarkozyho prijala vláda.
Starí rodičia dnešných revolučne naladených detí zažili vojnu s Alžírskom v roku 1962 a ich rodičia si zasa pamätajú revolučné dni študentských nepokojov z roku 1968. Práve vtedy zákaz vychádzania vláda použila naposledy.
Ulica má jediné riešenie: "Sarkozy musí odstúpiť." Minister vnútra v prvých dňoch nepokojov označil mladých prisťahovalcov za spodinu a podľa mnohých tým všetko ešte skomplikoval.
Pokoj
Svoju neslávnu výnimočnosť už parížske predmestie Clichy-sous-Bois pomaly stráca. Od smrti dvoch chlapcov pôvodom z Afriky v trafostanici a výbuchu plynu v mešite prešli pomaly dva týždne, ulice sú v noci pokojnejšie, áut horí menej. Ľudia sa zhodujú: začína tu byť opäť pokoj.
Iné si však myslia učitelia na gymnáziu Armand Desmet. Ešte včera sa tam striedali televízne štáby, aby nakrútili zhorenú časť budovy (vzbĺkla vraj len nešťastnou náhodou, podpaľači až takú škodu v pláne nemali).
Len čo sa reportéri objavia, strhnú na seba pozornosť takmer všetkých detí. Kričia, zoskupia sa okolo kamery a chcú pred ňou čokoľvek povedať. Pôsobia dojmom neovládateľnej tlupy. Až po niekoľkých minútach a niekoľkých výzvach sa učiteľom darí zahnať ich opäť do tried.
Riaditeľka školy za nimi rýchlo zatvára bránu, nech sa už na jej územie radšej nikto cudzí nedostane. Pomaly začína byť alergická na slová médiá a novinár: "Pozrite sa, čo vyvolávate? Deti šalejú, utekajú za kamerou, myslia si, že budú v "telke". Ako ich máme prinútiť, aby sa sústredili na učenie?"
Na školách v postihnutých oblastiach platí zákon, ktorý nedovoľuje učiteľom, aby sa v médiách vyjadrovali. Jedna sa rozhodla pre krátke konštatovanie: "To pobláznenie ich rýchlo prejde, ako ich rýchlo prešla každá nová hračka. S deťmi sa však o násilí snažíme na hodinách rozprávať, potrebujú to."
Konečne nás niekto počúva
Rozprávať, aj pred novinármi, potrebujú najmä rozvášnení adolescenti. Majú pocit, že ich konečne niekto počúva.
Dievčina Fatoumata pohotovo vytiahne zo školskej tašky červený obal a z neho starostlivo popísaný papier. Text má názov Prečo zrazu toľko násilia? Píše v ňom: "Zvolili sme si násilie, lebo inak by ste si nás nevšímali. Revoltujeme, lebo už viac nestrpíme, aby to takto pokračovalo. Nie je možné, aby sme nikdy nedostali to, po čom túžime. Je to preto, že máme inú pleť a iné meno ako vy?"
S týmto listom sa chystá ísť v sobotu ráno za starostom Claudom Dilainom. Verí, že ju vypočuje, lebo v tom čase zvykne mať pravidelné stretnutie s verejnosťou.
Kým sa rozlúči, ešte stihne upozorniť na ošarpané domy a odpadky na zemi. Rozhorčuje ju, že ich zbierajú len čierni, nikdy nie bieli a že čierni dostanú vždy tie najhoršie byty. "Verte mi, Clichy-sous-Bois, to je najotrasnejšie miesto vo Francúzsku."
Ako z Asterixa a Obelixa
Podľa študentov z Clichy zlú atmosféru vytvárajú policajti a to, že je ich stále viac. Premiér de Villepin v pondelok povolal ďalších 1500 mužov, poriadok tak stráži už 9500 policajtov.
"Bezdôvodne nás kontrolujú. Ideme z diskotéky a chcú, aby sme ukázali doklady. A keď ich nemáme, začnú nás biť. Jasné, že potom vzbĺkneme," hovorí šestnásťročná Trecy. "Správajú sa k nám ako Rimania ku Galom. Ako keby som videla film Asterix a Obelix."
Asterix nemal k dispozícii internet, blogy, mobilný telefón. Mladíci z predmestí sa práve vďaka nim dokážu skoordinovať aj napriek sprísneným policajným hliadkam. "Všetci sme zosieťovaní. Presne vieme, kedy a kde sa čo stane. No bol by som bonzák, keby som vám niečo prezradil," hovorí pätnásťročný Luc.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Paríž
