Bob Dylan na snímke z vlaňajšieho newyorského koncertu. V pondelok sa v Prahe fotografovať nesmelo. FOTO - ČTK
Bob Dylan o 7. novembra o Praha o Sazka Arena
Občas to na pódiu vyzerá, akoby to ,flákal'. To však nie je pravda. Bob Dylan pôsobí pred ľuďmi skôr flegmatickým dojmom umelca, ktorý ani nevie, že sa naň pozerá sedemtisíc zvedavých hláv. Legenda americkej hudby koncertovala v Prahe už štyrikrát a jej pondelkové vystúpenie v pražskej Sazka Arene bude patriť medzi tie slabšie. Už pred jeho európskym turné dylanológovia na internete vyhlasovali, že jeho nová sprievodná kapela, v ktorej z predchádzajúceho českého koncertu zostala iba rytmická sekcia Tony Garnier - George Recile, hrá prinajlepšom solídne a len občas môžeme očakávať povestný oheň na pódiu.
Jeho veličenstvo sa po dvoch rokoch opäť predstavilo ako zdatný, aj keď mierne narušený pianista, ktorý svojimi dotykmi rozbíjal melódie svojich piesní. Na to je skúsené publikum zvyknuté. Podobné dekompozičné kúsky už v minulosti stváral na gitare.
Čo však prekvapilo, Dylan dnešných dní skôr swinguje ako rockuje. Oproti predchádzajúcemu rockovému "nářezu" pred dvomi rokmi v T-Mobile Arene, ktorý mal podľa vtedajších svedkov blízko k "heavy metalu", sa tentoraz predstavil ako country umelec alebo niekde medzi nemým Chaplinom a sinatrovským bavičom, ktorý na pódiu nepovie ani slovo. Tomu prispôsobil svoj repertoár.
Medzi prvými piesňami odohral Lay Lady Lay alebo I'll Be Your Baby Tonight, pochádzajúce z jeho nashvillského obdobia z konca 60. rokov. Ani slávna It's Alright, Ma (I'm Only Bleeding) s vetou "niekedy aj prezident musí stáť nahý", nemala to apokalyptické napätie ako pred dvomi rokmi.
Naproti tomu zaujalo nové aranžmám Highway 61 Revisited v štýle rockabilly, v ktorej konečne päťčlenná kapela so skvelým multiinštrumentalistom Donnie Herronom pridala na intenzite a Dylan nám dal jeden z najlepších zážitkov koncertu. Konečne to nevyzeralo ako v pohodovom klube.
Magické okamihy, na ktoré sú Dylanovi fanúšikovia zvyknutí, vyvolala aj záverečná All Along The Watchtower a na duši pohladili aj prekvapenia v podobe jemnej akustickej Visions Of Johanna z Blonde On Blonde (1966) a atmosferickej Man In The Long Black Coat z albumu Oh Mercy (1989), ktorú zaspieval tak tajomne, ako sa len dá.
Aj keď vek sa výrazne podpísal na jeho hlase a zúžil jeho schopnosti zaspievať všetky melódie, vždy z tohto vedel vykorčuľovať bluesovým cítením, novým frázovaním alebo jeho povestným "nežným chrapákom". Žiaľ, v Prahe natoľko ochudobnil a zjednodušil svoj spev, že zotrel rozdiely medzi jednotlivými skladbami. Simple Twist Of Fate znela ako Lay Lady Lay a naopak.
Šesťdesiatročný Dylan je od roku 1988 s menšími prestávkami na takzvanom Nekonečnom turné, ktoré má svoje vrcholy, ale aj slabšie chvíle. Súčasný voľný pád môže byť skôr zákonitý. Po veľkom úspechu albumu Love and Theft (2001), ktorý nahral so svojou stabilnou koncertnou kapelou, odohral najlepšie koncerty za posledné roky.
Pred rokom zostavu prekopal, chvíľu to dokonca skúšal aj s huslistkou, ktorá mohla evokovať jeho kočovné Rolling Thunder Revue z polovice 70. rokov. Akoby hľadal nový impulz, alebo možno sa jednoducho pred pražským koncertom vo svojom čiernom Tour-Buse zle vyspal. Kto vie? V každom prípade si svoju povestnú tajomnosť a neuchopiteľnosť zachoval.
Autor: PETER BÁLIK, Praha
