Steve Reich sa zvykne radiť medzi zakladateľov takzvanej minimal music. Ide o hudbu postavenú na opakovaní a drobných obmenách rytmických a melodických vzorcov, ktoré hrá niekoľko nástrojov. Reich sa od svojich kolegov líši láskou k džezu, tradičnej africkej hudbe a využívaní elektroniky. Aby mohli znieť jeho skladby na pódiách, začal ich sám hrať, dnes sa o to starajú prestížne orchestre a hudobníci. Za kompozíciu Different Trains získal Grammy a niekoľko ďalších významných ocenení. Práve túto skladbu si môžete vypočuť naživo dnes v bratislavskom Parku kultúry a oddychu za osobnej prítomnosti skladateľa. Koncert zostavený z jeho diel sa začína o 19.00 h.FOTO SME - PAVOL MAJER
Hoci čoskoro oslávi sedemdesiatku, hádali by ste mu menej. Energický Američan STEVE REICH, ktorý už vyše štyridsať dekád robí nezameniteľnú hudbu, prišiel tento týždeň prvýkrát na Slovensko, aby asistoval pri uvedení niekoľkých svojich skladieb na festivale Melos-Étos. Rovno z lietadla sa dal zaviezť na skúšku, rovno zo skúšky na tlačovú konferenciu. A po nej stihol ešte zopár minút venovať rozhovoru pre denník SME, hoci už o hodinu sa mal začať prvý koncert. Nedokázal nájsť odpoveď iba na otázku - čo si myslí o štátnej podpore umelcom: "Mne pomohla, no zároveň som videl plné sklady nepotrebných diel. Je to zložité. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že viem toho menej."
Vo východnej Európe nie ste prvýkrát, na Slovensku však áno. Prvé dojmy?
"S východnou Európou mám skvelé skúsenosti. Ešte v 70. rokoch som bol v Maďarsku, kde som sa zoznámil s členmi súboru bicích nástrojov Amadinda, v poslednom čase v Lotyšsku a Estónsku. Našiel som skvelých ľudí a hudobníkov. Pre skladateľa je fascinujúce vidieť, ako niekto dokáže perfektne pochopiť jeho hudbu. Z prvej skúšky, ktorú som absolvoval v Bratislave, mám veľmi dobrý pocit."
Organizátori festivalu vám venovali prvé tri večery. Ste spokojný s výberom skladieb?
"Myslím si, že vybrali veľmi dobre."
O Different Trains sám hovoríte ako o kľúčovom diele. Považujete ho za svoje najosobnejšie?
"Je to príbeh holokaustu spojený s mojím osobným príbehom. Keď som si v roku 1987 kúpil sampler a súbor Kronos quartet ma požiadal o skladbu, rozmýšľal som, ako to spojiť. Mám židovské korene a ako dieťa som často jazdil vlakmi. Keby som sa narodil v Rotterdame alebo v Bratislave, už by som sa tu s vami nerozprával. Z nahraných hlasov ľudí, ktorí prežili holokaust, sa stali podklady na sláčikové kvarteto. Niečo podobné robil v podstate Janáček, ale ja som mal k dispozícii elektroniku."
Nie je príliš obvyklé, že Američania dôverne poznajú európsku kultúru. Vy ste, navyše, okrem hudby študovali aj filozofiu. Prečo?
"Človek by sa mal zaujímať o iné kultúry a veci okrem hudby. Rovnako ako neexistuje len Beethoven, ale aj množstvo skvelej stredovekej hudby, máte Milesa Davisa a africkú hudbu, európskych filozofov a budhistické meditačné cvičenia. Niečo mi, skrátka, chýbalo, a tak som to začal hľadať."
Pre vaše skladby sú typické pulzujúce rytmy opakujúce sa s drobnými obmenami. To ste našli počas pobytu v Ghane v roku 1970?
"Ako tínedžer som počúval množstvo džezu a prvý nástroj, na ktorom som sa naučil hrať, boli bicie. Rytmus ma fascinuje odmalička a využil som prvú príležitosť, aby som sa dostal do kontaktu s africkými hudobníkmi. No tie repetitívne skladby ako, napríklad, Piano phase som písal už predtým. V Ghane som sa len ubezpečil, že to, čo robím, má zmysel."
Keď ste začínali, boli ste v pozícii outsidera. Väčšina skladateľov robila avantgardné alebo dvanásťtónové skladby, vy ste odrazu prišli s jednoduchosťou. Nemali ste niekedy chuť to vzdať?
"Bol som vtedy naozaj pán Nikto. Kolegovia sa so mnou nebavili, učitelia hudby a interpreti moje skladby považovali za infantilné, noviny ma ignorovali. Ale núdza je matkou invencie. Uvedomil som si, že jediná možnosť, ako prežiť, je založiť si vlastný súbor a hrať s ním vlastné skladby. To robím prakticky dodnes a odporúčam to aj každému mladému skladateľovi."
Hudbe sa venujete už vyše štyridsať rokov. Dosiahli ste takmer všetko - vaše skladby sa hrávajú, vydávajú, máte úspech publika aj kritiky. Čo vás ešte ženie dopredu?
"To isté čo vždy. Keď som začal komponovať, povedal som si, že sa chcem hudbou predovšetkým baviť. Nie prepisovať dejiny či teoretizovať. Robím len to, z čoho mám radosť. Za tie roky som, samozrejme, prežil niekoľko autorských kríz, ale stále mám chuť písať nové skladby."
Medzi hudobníkmi koluje taká ironická otázka: Čo sa stane skladateľovi hudby založenej na opakovaní, keď sa prestane opakovať?
"Ja som sa prestal opakovať v roku 1981, keď som urobil Tehillim. A čo sa potom stane minimalistovi? Jeho hudba je zaujímavejšia (smiech) ."
