Zahalené moslimky v centre Paríža takto vlani demonštrovali za zrušenie zákona zakazujúceho nosenie šatky v štátnych školách. FOTO - TASR/AP |
Priznávajú to aj sami Francúzi. Náš integračný model zlyhal. Komentáre v krajinách, ktoré majú skúsenosti s prisťahovalcami, sa zhodujú: Celé roky si zakrývali oči, teraz dostali zásah rovno medzi ne.
Kde by mohli Francúzi hľadať inšpiráciu na nový prístup? Stačil by pohľad cez Lamanšský prieplav k rivalom. Veľká Británia aj Francúzsko sú postkoloniálne štáty s významným podielom prisťahovalcov. Briti sa však už niekoľko desaťročí netvária, že imigranti sa udelením občianstva automaticky stávajú Britmi a po anglických raňajkách budú chodiť do parku zahrať sa s deťmi ragby.
Hoci spolužitie s menšinami má v Británii k ideálu ďaleko a poznajú tam rasové nepokoje, politický aj náboženský extrémizmus a terorizmus, pre súžitie pôvodných obyvateľov s "novoprišelcami" tam robia oveľa viac ako vo Francúzsku.
Zásadný rozdiel je, že Francúzsko pojem etnická menšina nepozná, kým Británia sa etnickou pestrosťou rada pýši a dokonca ju aj inštitucionalizovala.
Predstavme si situáciu prisťahovalca vo Francúzsku. V centralizovanom systéme sa ocitá po udelení občianstva v niektorom zo sídliskových blokov na predmestí veľkých miest postavených v 60. a 70. rokoch. Je Francúzom, oficiálne má rovnaké práva a povinnosti ako ktorýkoľvek Jacques, ktorý sa tam narodil. V skutočnosti prichádza do geta, z ktorého väčšina jeho obyvateľov už nikdy nevyjde.
"Teraz sme svedkami zrútenia francúzskeho integračného modelu," povedal pre Le Parisien starosta parížskej štvrti Evry Manuel Valls. "Nepokoje sú jeho odmietnutím," potvrdil pre Reuters významný francúzsky sociológ Michel Wieviorka.
Francúzsko je voči menšinám "farboslepé," a neuznáva žiadne rasové kvóty určené pre príslušníkov národnostných menšín. Tento model neuznáva rozdielnosť a pestrosť etnických menšín, ktoré si vyžadujú rozdielne prístupy a spôsoby integrácie. Etnické menšiny nemajú oporu v žiadnom zákone. Neexistujú mechanizmy, ktoré sa v Británii spúšťajú, keď v komunitách vzniká napätie. Do konzultatívnych fór tam patria predstavitelia menšín, miestnej samosprávy a polície.
Vo Francúzsku len Nicolas Sarkozy priznáva, že riešením by bolo pridať sa k americkému či britskému modelu integrácie. Ak by sa tak však stalo, nemohol by si dovoliť hovoriť v súvislosti s násilím o spodine spoločnosti. Takýto výrok by minister vnútra v Británii ani v Spojených štátoch, kde sa dbá na politickú korektnosť, neprežil.
Čo hovorí britská skúsenosť? Imigrantov je dôležité motivovať, aby sa zapojili do spoločnosti, rešpektovať ich zvyky a náboženstvo. Zákon o rasových vzťahoch, ktorý zriadil aj Komisiu pre rasovú rovnosť, je pre nich oporou a minimalizuje možnosť rasovej diskriminácie pri prijímaní do práce.
Británia pozná aj etnické zrážky, najmä medzi mladíkmi pakistanského pôvodu, bielymi mladíkmi a políciou. Nikdy však nešlo o výbuch násilia zameraný proti spoločnosti a štátu. Išlo o miestne konflikty a často vybavovanie účtov medzi gangami.