*27. 1. 1900
+7. 1. 1978

Trvala na tom, aby ju volali teta. "Tak ju musel oslovovať každý, trvala na tom," hovorí o Hane Meličkovej Juraj Svoboda (kto to bol?).
Pochádzala z Martina a bola najmladšia z desiatich detí. Pôvodne túžila byť učiteľkou hudby, a tak aj po návrate z Prahy, kde študovala na konzervatóriu herectvo a hru na klavíri, začínala.
Bola nesmierne atraktívna, v inscenáciách Slovenského spevokolu žala úspechy, ale nestačilo jej to. Prijala ponuku hosťovať v Borodáčovej inscenácii Salome. Vyšlo to a Národné noviny z roku 1926 o nej napísali: "Riaditeľ Činohry SND Jiřikovský oceňujúc herecké kvality Hany Meličkovej, ponúkol jej stále angažmán v SND. Ak slečna angažmán prijme, získa bratislavská činohra ďalšiu dobrú slovenskú herečku."
Získala ju a dobová kritika nešetrila chválou. Písali o nej ako o prvej modernej tragédke v našich divadelných dejinách. Meličková vedela byť expresívne výbušná, ironicky odmeraná i spontánne jazyčnatá. Viacerí autori, ktorí prispeli do jej zborníkovej monografie, poznamenali, že hoci sa dochovalo veľa priaznivých hodnotení a nadšených ocenení jej herectva, konkrétnych opisov, ako vlastne hrala, je pramálo.
Dobrá bola nielen vdráme, ale aj v komédii - zažiarila nielen v Shakespearových Veselých paniach zWindsoru, ale aj v Stodolovom Čaji u pána senátora.

Známy bol jej krásny vzťah k mladým umelcom. Jej heslom pritom bolo: "Nevychovávajme a neveďme mladých ľudí, ktorí sú iba na začiatku svojej divadelnej dráhy, lživými motúzikmi popod nos. Bude osožnejšie, ak hneď od začiatku počujú slová nepríjemnej pravdy. Veľký talent vyrastie aj tak. Ja som celý život o sebe pochybovala, modlila sa od strachu atrémy, ale vždy som mala radosť. Umenie bol môj život."
S manželom - historikom Danielom Rapantom - mala dve dcéry. Lekárku Helenu a prekladateľku Danielu, ktorá sa vydala za divadelného kritika Emila Lehutu. Ten o nej povedal: "Na javisku sa nezastavila pred žiadnou krajnosťou, ktorú od nej vyžadovali. Osobne však bola plachá až ostýchavá. V domácnosti predovšetkým matka, svetielko a magnet rodiny. Možno túto úlohu vedome posilňovalo v nej detstvo, v ktorom zavčasu stratila matku a dosť skoro aj otca."
Za päťdesiatjeden sezón v SND vytvorila takmer tri stovky postáv. Vďačná bola aj za menšie úlohy, lebo vedela, že človek môže veľa povedať aj na malom priestore.
"Prvý raz v živote sa stravujem na nemocenskú, smiala sa jasavým martinským smiechom v Štátnom sanatóriu, odkiaľ ju vzápätí povolal Pán Boh," napísal o nej v Bratislavských novinách Július Satinský.
Keď desať dní pred svojimi narodeninami náhle umrela, vtedajší Národný výbor odmietol nakrátko zastaviť premávku na Gorkého ulici v Bratislave, aby smútočný sprievod mohol prejsť od činohry okolo historickej budovy SND, v ktorej sa začínala Meličkovej hviezdna kariéra.

Autor: Spracovala: Barbora Laucká / Foto: Divadelný archív