Tvrdí o sebe, že nie je natoľko výrazná, aby ju ľudia spoznávali na ulici, v predstavení Tančiareň (SND) však od nej neviete odtrhnúť zrak a v muzikáli Niekto to rád horúce (Nová scéna) je Sugar, na ktorú nezabudnete. Aj keď sa necíti slovenskou Marilyn Monroe, na jej Sugar nezabudnete. Ešte len študentka VŠMU už pravidelne hrá, spieva, tancuje. V muzikáli, v komédii, v tanečnej feérii. Sníva však o dráme a čechovovských hrdinkách. Zuzana Marošová. 

Minulý rok ste sa stali jednou z tvárí kampane istého mobilného operátora. Nesťažilo vám to na škole situáciu? Aké boli reakcie okolia?
Rôzne. Niektorí odsudzujú reklamu ako takú. Iní mi zas povedali, že by to tiež urobili, lebo dnes je každá korunka vzácna a príležitostí je málo. Ľudia, na ktorých názoroch mi záležalo, to však zobrali dobre. 

Z partie z tejto kampane ste vy najobsadzovanejšia. Čo robia ostatní?
Marcel Ochránek je v nitrianskom Divadle Andreja Bagara obsadený skoro v každom predstavení.  Daniel Dangl a Barbora Mišíková, ktorá skončila bábkoherectvo, hrajú a dabujú. Kampaň sťažila situáciu najmä Danovi, on má z nás štyroch asi najviac zapamätateľnú tvár. Na ulici musí čeliť pokrikom. Ja nie som až natoľko výrazná, aby si ma na ulici všimli, stane sa mi to len občas.

A čo pedagógovia a režiséri?
Nikto z režisérov mi zatiaľ kampaň nevytkol. Ak aj prekážala, neoznámili mi to, jednoducho ma neobsadili... Pred podpísaním zmluvy som sa radila s pánom Martinom Hubom, ktorý tiež vedie náš ročník. Povedal mi, že keď on začínal, mladí herci išli z inscenácie do inscenácie a vtedy by mi určite neodporúčal prezentovať sa v reklame. Dnes je však všetko iné, ťažšie, človek sa len tak ľahko nedostane k šanci...

Hovorí sa, že ste za to každý dostali milión a zaviazali ste sa na 99 rokov, že sa už v žiadnej inej kampani neobjavíte. Je to pravda?
No jasné! Jedna babka povedala! Nie, nie. Zaviazali sme sa na dva roky, a tá suma nebola ani zďaleka taká vysoká.

V pražskom predstavení Divadelník, v ktorom váš ročníkový pedagóg Martin Huba hrá zatrpknutého kočovného herca, hrdina vyčíta svojim deťom, že vôbec nečítajú. Ako je to u vás na škole? Je Huba prísny učiteľ? Núti vás čítať?
Nenúti nás do ničoho, skôr sa nás snaží nasmerovať. Ale povie to takým tónom, že každý rozumný človek čítať začne. Je to veľmi silná osobnosť, nemusí kričať a tlačiť nás do niečoho. Vie veľmi jasne naznačiť, čo komu chýba a v čom by sa mal zlepšiť.

Čo teda čítate?
Všetko možné. Od odbornej literatúry po Schnitzlera, Čechova, čo najviac divadelných hier. Ja osobne milujem Čechova.

Nie je pre vašu generáciu Čechov príliš "klasický"?
Naozaj ho už málokto z nás číta. Neviem prečo, ale mnohým nesedí. Skonštatujú síce, že je dobrý, ale nevyhľadávajú ho. Väčšina sa orientuje na súčasných autorov, ktorí sú určite dobrí, ale... Moji rovesníci sa hrnú do rôznych inovácií, do moderného divadla, a často to nedopadne príliš slávne. Nemôžem za to, ale milujem Čechovovu hru Čajka. Nina Zariečna je moja vysnívaná postava. V rámci umeleckého prednesu pripravujem jej monológ pod vedením pani Milky Vášáryovej. Veľmi sa na to teším: aspoň monológ, keď nie celá úloha. 

V SND hráte v Tančiarni, v Maratovi, v Alici v krajine zázrakov, nemáte to ako žiačka našich popredných divadelných tvorcov Milky Vášáryovej, Martina Hubu a Ľubomíra Vajdičku jednoduchšie dostať sa na tieto dosky ako ostatní?
To si nemyslím. Veď hrajú aj poslucháči z iných ročníkov. Napríklad žiaci Emila Horvátha ml. Je síce pravda, že nám pán Huba pomohol, keď niektorých z nás obsadil do Tančiarne, ale snáď je to prirodzené. Svojich žiakov, teda nás, pozná najlepšie.

Vlani ste boli nominovaná spoločne so svojou spolužiačkou Ivanou Kuxovou na cenu Objav roka v rámci ankety Divadelné dosky. Cenu získala Ivana. Nerozladilo vás to príliš?
Nemrzelo ma to tak výrazne, aby som z toho mala dva mesiace depresie. Tešila som sa, že ma nominovali, že si ma všimli. Medzi nami rozhodovalo pár bodíkov, určených subjektívnym názorom ľudí z poroty. Ivana je v Tančiarni naozaj výborná a rozhodne si tú cenu zaslúži.

Zažiarili ste v Niekto to rád horúce. Konkurzom ste sa dostali do príjemnej partie divadelníkov Novej scény. Vytvorili ste si s nimi aj hlbšie osobné vzťahy?
Všetci sú tam fajn ľudia, vedia povedať aj dobré, aj zlé, a to si vysoko cením. Pomáhajú mi. Mirko Noga a Štefan Skrúcaný sú srdeční a pozývajú ma pracovať aj do rôznych svojich programov...

Alternujete v úlohe Sugar Zdenu Studenkovú. V čom vám pomohla ona?
Znenazdajky som sa ocitla na veľkom javisku a pani Zdenka Studenková je skúsená profesionálka. Pomohla mi v orientácii na javisku, v pohybe.

Učila vás aj povestné "šmajchlovanie"? Niečo také, čím sa stala nesmrteľnou Marilyn Monroe?
To nie. Ani by som to nechcela. Snažím sa vystupovať podľa seba a svojho srdca. Nechám si poradiť, ale nedovolila by som zasahovať do samého vnútra, do toho, čo cítim.

Ste najmladšia zo siedmich súrodencov, aké sú výhody benjamína?
Medzi mnou a mojimi súrodencami je veľký vekový rozdiel. Od deviatich rokov som bola s rodičmi sama, bola som ako jedináčik, ostatní už z domu odišli. Okrem toho, že som miláčikom rodiny, "požívala" som aj iné výhody - rodičia mi na rozdiel od mojich bratov a sestier viac dovoľovali. Skôr som mohla chodievať na diskotéky, skôr ma pustili na chatu s kamarátmi, v skoršom veku som mohla bývať dlhšie vonku.

Obklopuje vás asi veľa detí, ktoré majú vaši súrodenci...
Dnes som už desaťnásobná teta!

Chodia sestry a bratia na vaše predstavenia? Čo hovoria?
Málokedy. Majú ešte malé deti, nedostanú sa po večeroch z domu často a najmä naraz. Na premiéru Niekto to rád horúce však prišli všetci. Tančiareň ešte nevideli a ja by som bola veľmi rada, keby sa už konečne prišli pozrieť.

Čo vám v Bratislave chýba najviac?
Rodičia. A pokoj. Vždy, keď idem domov, naplánujem si návštevy, ale zakaždým to skončí tak, že celý deň ležím na posteli, oddychujem a len občas sa stretnem s kamarátmi. Najviac mi chýba moja detská izba a vedomie, že za dverami sú rodičia.

Venuje sa niekto z vašej rodiny divadlu?
Nikto. Jeden brat je návrhár topánok, druhý je šoférom kamiónu. Dve sestry sú účtovníčky, ďalšia pracuje ako učiteľka v materskej škole a posledná je podnikateľka. V rodine sa však hovorí, že moja stará mama hrala amatérske divadlo a veľmi pekne spievala. Vraj sa na ňu podobám. Som jediná z celej rodiny s blond vlasmi a modrými očami. Všetci ostatní sú tmaví. Neviem, odkiaľ som sa taká zobrala.

Ako to u vás vyzerá, keď sa zíde celá rodina?
Na Vianoce to bola "divočina". Bolo nás dvadsaťpäť. V predsieni to vyzeralo akoby sme mali bazár topánok - dvadsaťpäť krát dva. Všetky deti sa obvykle nahrnú do mojej izby a ja len zúfalo zachraňujem, čo sa dá.

Koľko detí by ste chceli mať vy?
Stačia dve.

Kritizujú vás niekedy súrodenci?
No jasné. Ale predstavenia sa im páčia a najviac ma asi hrešia za to, že nemám na nich čas, že aj keď sľúbim, neprídem... Keď som bola menšia, tak sa ma pokúšali vychovávať a usmerňovať, ale dnes to už, našťastie, nerobia.

V Tančiarni strhávate na seba pozornosť zápalistým tancom. Chodievate si zatancovať aj v súkromí - na diskotéky? Ak áno, ktoré v Bratislave preferujete?
V Bratislave na tancovanie nemám príliš veľa času. Zato v Prievidzi rada chodievam do Extrem klubu - tak sa volá tá "naša" diskotéka, a tam si naozaj veľmi rada so svojou partiou kamarátok a kamarátov zatancujem. Milujem tanec a všetko, čo je s ním spojené.

Novinári vám hovoria slniečko. Určite viete byť aj zamračená. Čo vtedy robíte, aby vás prešla zlá nálada?
Snažím sa navodzovať si dobrú náladu, ale, prirodzene, vôbec mi to nevychádza. Vtedy sa vyhýbam rozhovorom s ľuďmi, pretože sa bojím, že bez príčiny vybuchnem. Radšej sa stiahnem do úzadia.

Považujete sa za temperamentného človeka?
Ááno!!! (Smiech.)

Nedávno ste odpremiérovali školské predstavenie Incident. Je to hra o násilí, terore, o tom, ako sa mu dá vzoprieť. Každý z nás má aspoň jednu skúsenosť s násilím či už fyzickým alebo psychickým. Ako tomu psychickému čelíte vy?
Hra začína malým incidentom. Potom to graduje, ale pasažieri električky sa boja zareagovať. V duchu si vravím, že v reálnom živote by som už dávno vyletela a niekomu strelila. Ale potom si uvedomím, že je ľahko možné, že by som ostala ticho aj ja... Dnes naozaj neviete, kto na vás vytiahne nožík aj pri  nevinnejšej príležitosti. Hoci je to text zo sedemdesiatych rokov, téma je aktuálna dodnes. No a psychický nátlak... Samozrejme, že ho poznám. Vždy mi príde ľúto, že keď som k ľuďom slušná, prečo nemôžu byť slušní oni ku mne.

Určite ste odvážna. Prinajmenšom ste sa naučili prekonávať trému. Ako sa tréma u vás prejavuje?
Mám trému pred každým predstavením. Najhoršie je to v Niekto to rád horúce. V úvode znie pieseň, v ktorej musím udržať dlhý tón a  ja namiesto plynulého "ooo",  vždy znovu a znovu spievam trasľavé "o-o-o"... Hovorím si, že je to technická záležitosť, že to jednoducho musím zvládnuť a predýchať, ale môžem dýchať aj hodinu, je to márne!

Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová