Karol Dobiaš.
Slovenská legenda o nemeckom bomabardérovi určite.
"Viete, on ani takým bomabardérom nebol, hoci dával more gólov. Vymyslel som mu prezývku šťastné prasiatko. Božechráň, vôbec nenarážam na jeho nižšiu podsaditú postavu ani na trochu nemotorný pohyb, ale na zvieratko - maskota. Gerd musel takýchto hračiek pre šťastie dostať "milión." Prečo dával toľko gólov? Mal na ne nos, a to sa vysvetliť nedá. Naklonil si neskutočne veľa šťastia, ale keď má niekto v reprezentácii bilanciu viac ako jeden gól na zápas, to nie je náhoda. Že bol technicky slabší? To bolo iba zdanie. V jeho slávnych časoch boli na svete desiatky futbalových virtuózov z Brazílie, Holandska i Nemecka."
Odkop trafil Müllera
Dobiaš hral proti Müllerovi 28. marca 1973 v Düsseldorfe priateľské medzištátne stretnutie. Prehrali sme 0:3, nemecký čarostrelec nám dal dva góly. Prvý z pokutového kopu. "A ten druhý, iba potvrdil moju internú prezývku o prasiatku. Müller sa vlastne celý zápas ponevieral, tmolil sa v šestnástke. Iba občas naznačil rýchlejší pohyb. Už si nepamätám, kto z mojich spoluhráčov odkopol zo skrumáže presne do Müllerovej píšťaly, lopta sa od nej pomaly dokotúľala do našej bránky. Môj trnavský spoluhráč v nej Dušan Kéketi sa iba vyjavene pozeral. Zdalo sa mi priam nemožné, že presne tam chcel Gerd stáť, ale pravda je, že sa celý zápas motkal pri takýchto situáciách. Skrátka - šťastné prasiatko."
Malo význam hrať na Müllera, trebárs, osobnú obranu, spýtal som sa do telefónu bývalého obrancu, neskôr stiahnutého stredopoliara: "V žiadnom prípade. Bol nevyspytateľný. A treba si uvedomiť ešte jedno - Nemci mali senzačné mužstvo. Ak by sme sa sústredili na jediného hráča, góly by nastrieľali ďalší šiesti."
Nad otázkou - či poznal ešte nejaké futbalistu s takým citom pre gólovú situáciu - Dobiaš dlho rozmýšľal: "Prirodzene, nepoznám všetkých útočníkov sveta. Ale u nás? Zdeněk Nehoda."
Dobiašova "pomsta" Nemecku
Dobiaš sa v düsseldorfskom stretnutí k priamemu súboju s Müllerom nedostal, Trnavčan hral na kraji obrany. Viac proti Gerdovi nenastúpil, Spartak nikdy v európskom pohári majstrov Bayern nevyžrebovali. Nemecku však prehru vrátil s úrokami. Vo finále Majstrovstiev Európy 20. júna 1976 v Belehrade, ktoré Československo vyhralo po penaltovom rozstrele (aj po predĺžení 2:2). Trnavčan, vtedy už na poste stiahnutého stredopliara, dal v 26. minúte druhý gól našich - ľavačkou spoza šestnástky, keď zachytil Beckenbauerov odkop.
"Ľavou nohou som dal možno päť gólov v živote, skúsil som, sadla mi. V tú chvíľu som bola ja šťastným prasiatkom. Nemci sa vtedy spoliehali na iného Müllera - Dietera, Gerd už za reprezentáciu nehrával, hoci väčšina futbalistov z tímu majstrov sveta 1974 áno. Ten druhý Müller bol síce dobrý, ale nie senzačný. Také lomidrevo, jeho ťahy sa dali predvídať. Veľký strelec Müller bol skutočne iba jeden - Gerd."
O dvoch svetoch
Po belehradskom triumfe figurovali v rôznych najlepších jedenástkach šampionátu a súpiskách hviezd piati naši, vo všetkých iba dvaja - brankár Viktor a Dobiaš. Trnavčan žijúci v Prahe (hrával za Bohemians, rok trénoval i Spartu) si povzdychol, ako väčšina jeho rovesníkov.
"Stavím sa o čokoľvek, že dnešní bežní ligoví futbalisti o nás už nič nevedia. Žijú v rozmaznanom presvedčení, že dajú gól - dva a sú veľkí hráči. U nás priam vyrábame rýchlokvasené hviezdy. Na škodu futbalistu. Máme aj skutočné hviezdy. Česko dlhšie a viac, na Slovensku sa už tiež črtajú veľkí hráči. O tých nehovorím, na iné myslím. V Bayerne rozhodne vedia mladí futbalisti, kto to bol Gerd Müller, lebo im to v klube pripomínajú. Nie som si istý, že v Trnave poznajú mená Kéketi, Kuna, Kabát, Dobiaš."
