Vždy som si myslela, že Česi a Slováci sú rovnakí. Veď žili dlho v jednom štáte, majú podobný jazyk, podobnú kultúru a ktovie čo všetko ešte. Aj preto som nepovažovala za výnimočné ísť na vysokú školu do Brna a nie niekam na Slovensko. V prvých dňoch sa mi síce zdalo trochu čudné, že ľudia naokolo hovoria jazykom, ktorý som poznala zväčša iba z televízie či kníh, no inak som nemala žiadny "zahraničný pocit". Až na jednu vec.

Stále som čakala, kedy to príde. Kedy si vypočujem (či na nejakom diskusnom fóre prečítam) prvú negatívnu vetu o Slovákoch, ktorí zaplavujú čoraz vo väčšej a väčšej miere elitné české vysoké školy. Veď žijeme z ICH daní. V škole zaberáme miesto ICH deťom a neskôr budeme "kradnúť" aj ICH pracovné príležitosti.

Takéto zmýšľanie sa mi zdalo úplne prirodzené, možno pod vplyvom zážitkov z mojich prvých osemnástich rokov života strávených v "malebnej žilinskej kotline". No som tu už viac ako mesiac a stále nič. Ani jeden krivý pohľad, ani jeden náznak nevôle zo strany učiteľov, spolužiakov či predavačov v obchodoch. Naopak, všetci sú veľmi priateľskí (až na pani zo študijného oddelenia, ale tá je taká na každého), a dokonca nás obdivujú, že sme sa rozhodli študovať v krajine, kde všetci hovoria predsa len iným jazykom. Pýtajú sa na bryndzové halušky, snažia sa vysloviť "guľôčka v jamôčke", "mačiatko" či iný rýdzo slovenský výraz. Dokonca kuchár v menze nám ponúka "moracie mäso" a poteší sa, keď mu so smiechom vysvetlíme, že to mäso je morčacie.

A práve v tom sú v mojich očiach Česi a Slováci odlišní. Možno sa mýlim, možno máte iné skúsenosti, ale ja som sa až príliš často stretávala s negatívnymi postojmi Slovákov voči Čechom, Maďarom, Rómom... Dokonca raz mi cudzí dôchodca v autobuse povedal, že dúfa, že v nadchádzajúcom hokejovom zápase Čechom "ukážeme, lebo to sú také k..... maďarské!" Áno, zlatá Žilina.

Obávam sa, že Slováci (alebo teda mnohí z nich) v sebe stále pestujú akýsi pocit krivdy za nejaké podradné postavenie v Československu, možno aj trochu závisť, že Čechom "bolo vždy lepšie". Tento negatívny postoj k Čechom a Československu vidieť aj na odlišnom postoji k 28. októbru. V Čechách je tento deň štátnym sviatkom, pri príležitosti čoho odvysielala (pripomínam komerčná) televízia Nova špeciálne vydanie relácie Víkend, zamerané na život Čechov a Slovákov dvanásť rokov po rozdelení. Dokonca sa im podarilo získať exkluzívne interview s "tým, ktorý bol zodpovedný za rozdelenie štátu", s Vladimírom Mečiarom.

Slovenská strana tento deň viac-menej prehliadla. Nevravím, aby sme z 28. októbra hneď spravili aj my štátny sviatok a zrušili iný deň voľna, napr. ten, čo je určený na okružnú jazdu po slovenských cintorínoch. Hovorím len, že niekedy netreba vidieť všetko len v tom zlom svetle a je fajn spomenúť si na niečo, čo bolo jedným zo zlomov v histórii Slovenska a Slovákov.

Keď človek odchádza na vysokú školu, je prirodzené, že má akýsi zvláštny pocit strachu. Ak ide o zahraničie, malo by to byť ešte ťažšie. Ja som rada, lebo som si vybrala krajinu, ktorá je na jednej strane zahraničím a na strane druhej je stále akosi "naša" a začínam ju mať rada. Som vďačná, že mi Česká republika umožnila študovať a všetci sa snažia, aby som sa tu cítila príjemne. A ak ktosi z vás povie na Čechov niečo zlé, ochotne si to s ním vybavím.

Autor: LENKA KOLÁRIKOVÁ