Inbar a jej muž Jicchak patrili k najradikálnejším odporcom evakuácie Gazy. Dnes žijú s piatimi deťmi v jednom z najlacnejších jeruzalemských hotelov. Takých rodín z Gazy je veľa. FOTO - REUTERS
Na veľkej dlho neustielanej posteli sa tlačia štyri malé ufúľané deti. V kúte sa povaľuje škatuľa s plienkami, v kúpelni do zošalenia kvapká voda zo slabo vyžmýkanej mužskej košele. Z odpadkového koša vypadávajú zvyšky hubovej pizze a do toho všetkého reve televízor a dojča s vysokou horúčkou. Stojí nad ním matka v starom župane a zalamuje rukami. Otec sa schoval v malej chodbičke, kde si zapaľuje cigaretu.
Ešte pred tromi mesiacmi táto rodina fungovala úplne inak. Otec bol údržbárom v škole v Gaze, mama pracovala v komunitnom centre. Deti sa preháňali po ihrisku, ktoré strážili vojaci, a najmenší člen rodiny Baruch sa vyhrieval na slnku v najlepšom kočíku, aký mohli vidieť v Gaze. "Poslali nám ho z Brooklynu sesternice," hovorí mama Inbar. Kde je teraz, nevie.
Veci po odchode z Gazy porozdeľovali medzi rodinu. Opäť si ich zozbierajú, keď dostanú od vlády dom. Ak ho dostanú.
Trestajú nás
Inbar a jej muž Jicchak si myslia, že nie. Boli medzi najradikálnejšími odporcami evakuácie Gazy. Keď vojaci a policajti sťahovali v druhej polovici augusta jednu z najodbojnejších osád Neve Dekalim, stál Jicchak na streche synagógy a odmietal odísť. Inbar zasa nadávala vojačkám, že sú ako dozorkyne v koncentráku.
"Preto sme tu zavretí v tomto starom hoteli. Tajní si nás nahrávali a teraz za to pykáme," vysvetľujú, prečo ešte stále nedostali kompenzácie za dom v Gaze a tlačia sa v najlacnejšom z jeruzalemských hotelov. Horšie bývajú už len ilegálni robotníci z Rumunska.
Jicchak potom medzi rečou utrúsi, že žiadosť o vyrovnanie s vládou si dávali medzi poslednými. Až do konca dúfali, že sa stane zázrak a Gaza zostane židom.
V hoteloch
Takých rodín je veľa. Podľa vládnej agentúry SELA, ktorá sa má starať o osadníkov, jednoducho nesplnili všetky podmienky na kompenzácie, a tak musia čakať. Izraelské médiá však tvrdia, že problémy majú aj rodiny, čo sa nevzpierali a všetko si vybavili na- čas.
Časť z nich býva v hoteloch, časť v lacných montovaných domčekoch bez izolácie, časť len zmenila osadu v Gaze za rovnako sporné bývanie na západnom brehu. To, že sa tam o pár rokov môže zopakovať to, čo v Gaze, sa nedá vylúčiť. Pred tromi rokmi nikto nesníval, že pravicová vláda Ariela Šarona zavelí na odchod z Gazy.
Okašlali nás
Celý svet sledoval, keď vojaci a policajti presviedčali osadníkov, aby odišli z Gazy, aj to, ako ich v niektorých prípadoch museli vynášať. Na konci celej tortúry, ktorá sa napokon zaobišla bez obetí a veľkých zranení, si Izraelčania vydýchli.
Potom to väčšinu z nich prestalo zaujímať. Jicchakovi sa to nepáči. "Mali by vedieť, že nás pekne okašlali. Že stále nemáme domy ani prácu," hovorí. Po úradoch sa mu nechce chodiť.
Ich známi si tam vybavili príspevok na bývanie aj podporu v nezamestnanosti. Za slušný byt s výhľadom na Múr nárekov zaplatí vláda 500 dolárov, oni doplatia len 50. Obrátili sa aj na charitu. Kresťanskú. Fanatickí evanjelici z Ameriky, čo veria v zasľúbenú zem ešte silnejšie ako židia, im kupujú všetko. Od detského oblečenia až po cigarety pre hlavu rodiny.
Jicchak hovorí, že sa ich bývalí susedia nikdy nemali tak dobre ako teraz.
Boh to tak chcel
Nesťažuje sa ani rodina Šmulika Katza z bývalej osady Nissanit. Odchod z Gazy psychológ a sociálny pracovník zobral ako výzvu. V Gaze žil viac ako dvadsať rokov. Išiel tam z presvedčenia. Dovtedy o Gaze nevedel nič. Mal len vieru, že Boh to tak chce. Teraz si to už nemyslí.
"Bolo to neúnosné pre dušu Izraela a povedzme si aj pre peňaženku. Tiež sa nedá sústavne v Palestínčanoch pestovať pocit krivdy. Potom sa ľahšie ospravedlňuje to, čo nám robia," hovorí na verande svojej novej kancelárie v centre Tel Avivu.
Z Tel Avivu sa už nechce na staré kolená sťahovať. Preto si ho vybral. Tvrdí, že je dostatočne hlboko v Izraeli a žiadneho šialenca azda nenapadne, aby ho vysťahoval.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Jeruzalem - Tel Aviv
