FOTO
Už je síce po Dušičkách, no mnohé domy stále osvetľujú vyškerené strašidlá z tekvice. Aj na Slovensko prenikla halloweenová atmosféra. Mnohí síce frflú, že je to cudzí sviatok, ale nie je to celkom pravda. Veď staroslovanské obyčaje opisujú deň v predvečer Dušičiek ako deň kontaktov so záhrobím. Aj my máme svoje strašidlá a kedy inokedy si ich máme pripomínať, ak nie v ponurom novembrovom čase?
O slovenskom upírovi Prdimuchovi, ktorý podľa legendy vyvádzal kedysi v dedinke Dolná Lehota, sme vo Víkende SME písali zhruba pred rokom. Miesto jeho posledného odpočinku už síce zakrylo pole, ale prispomienka na strašidlo pretrvala. Na niekdajšom hrobe totiž dodnes nič nerastie, je tam vždy lysina.
Na článok zareagovala čitateľka Zuzana Kollárová a poslala nám úryvok z rodinnej kroniky, ktorú spísala jej teta Etela Murgašová - Dluholucka (1907 - 1979), učiteľka z Dolnej Lehoty. Hrob videla na vlastné oči a mnoho o ňom počula od svojho starého otca, ktorý bol účastníkom likvidácie hrobu.
V pamätiach o ňom píše takto:
"Skutočne ten hrob tam je, šírky asi jeden a pol metra, dĺžky asi štyri metre, okolo neho vyhĺbená zem, takže vidieť, ako bola lopatovaná. Na prostriedku je plochý kameň 60 x 60 centimetrov a na ňom neumelo vyrytý kríž. Často som tam sedávala pri svojich potulkách a to aj pozde večer, chcejúc si dokázať, že neverím ani na vlkolaky, ani na svetlonosce, ktoré povodili po Moskách už mnohých ľudí."
Manžel vlkolak
Legenda o slovenskom upírovi hovorí, že vlkolak Prdimucha žil spočiatku normálne v dedine a nikto nič netušil, dokonca ani vlastná manželka. Bol to chudobný človek, mal iba lúku na jednu kopu sena.
"Keď raz tú kopu robil a žena ju tlačila, oznámil jej, že ide na potrebu, aby sa nebála, ak by niečo aj prišlo. Skutočne, žena sedí a od hory ženie sa ku kope vlčisko. Žena kričí, bije potvoru hrabľami, aj tak jej rozdrapil zásteru - belásku a utiekol späť. Konečne prišiel muž, upokojila sa a šli si oddýchnuť. Ískala mu vo vlasoch, keď zazrela nitku v jeho pootvorených zuboch. Strašne sa naľakala, vedela, že jej muž je vlkolak. Onedlho Prdimucha umrel, pochovával ho katolícky farár. Ako ho spúšťali do hrobu, v truhle sa zvrtlo čosi. Keby to bol iný, boli by mu pomohli k životu, ale tohoto mlčky zahrabali, aj keď to všetci vedeli a oddýchli si."
Upírobijec Chalupka
Ako uvádza rodinná kronika, Lehoťania si neoddýchli nadlho. Ani po smrti vlkolak neprestal vyčíňať. A tak musel umrieť ešte raz. "Starý otec vraveli, že ľudia aj také veci tárali, že pojedol, čo mali prichystané na kar, a tiež chodil po dedine raz ako človek, raz ako vlk. Farári, Samo Chalupka a katolícky, sa preto dohodli, že treba ho exhumovať, odťať mu hlavu a klinom pribiť pod pazuchu. Skutočne to urobili a vtedy začal chodiť po chotári, po starej ceste, hlavu pod pazuchou, zavše ju hádžuc ako loptu. Urobili novú cestu, po ktorej sa chodí dodnes, ale ľudia stále nemohli chodiť do poľa ani do hory na drevo, bolo treba porobiť s upírom poriadky. Farári preto zorganizovali jeho likvidáciu už podľa určitých smerníc. Z oboch obcí vybrali smelých a spoľahlivých chlapov, medzi nimi aj starého otca, ktorý mal vtedy devätnásť rokov. Každý si doniesol drúčik a sústredili sa pri starej ceste na chotári oboch obcí. Tam už bola hranica dobre smolného dreva a čoskoro z Hornej prichádzali s truhlou na voze. Že vraj mu prebili srdce dreveným klinom a teraz ho spália. Svorne sa pomodlili, položili truhlu na hranicu, podpálili a plece pri pleci, každého chrobáka, alebo mušku, ktorá by bola vzlietla, zrážali drúčikmi do ohňa."
o o o
Podľa kroniky pani Murgašovej z hrobu vyšla žaba a jašterica, no obe skončili v ohni. Keď už všetko zhorelo, muži lopatami nahádzali na zvyšky uhlia zem, až vznikol nový hrob, na ktorý zasadili kameň s krížom. Presné miesto hrobu sa však už vypátrať nedá. Ale ešte prednedávnom sa v neďalekej priekope povaľoval kameň, na ktorom sa naozaj črtal obrys kríža.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
O Halloweene a svietiacej tekvici
História Halloweenu siaha až ku Keltom, ktorí delili rok na dve obdobia - hojnosti a zimy a hladu. Začiatkom novembra sa im zásoby zúžili a nastávala zlá doba, preto v prvý novembrový deň uctievali Boha mŕtvych. Verili, že tejto noci sa zjavujú duše mŕtvych, a preto im svietili na cestu svietnikmi z dyní. Živí sa prezliekali do starých šiat a maľovali si tváre, aby do nich nevstúpili zlí duchovia.
Keď sa k moci dostala katolícka cirkev a chcela zamedziť slávenie pohanských sviatkov, zriadil sa nový sviatok - Sviatok všetkých svätých. Mnohí ľudia však slávili oba sviatky spolu a tak v 16. storočí bol na svete nový sviatok - All Hallow'Day (Eve), čiže Deň všetkých blahoslavených. Podvečer tohto sviatku (31. 10.) sa volal All Hallows'Evening, v dedinskom slangu jednoducho Halloween. Do USA ho priniesli írski imigranti, ktorí sem ušli v štyridsiatych rokoch 19. storočia pred hladomorom a dnes je tam Halloween ešte populárnejší než v Európe.
Aj k svietiacej dyni sa viaže legenda. V Írsku žil Jack, ktorý škodil ľuďom, no raz sa mu podaril aj dobrý skutok. Vyhnal na strom diabla a aby z neho viac nezliezol, spravil na kmeň kríž, a tak ho uväznil. Po smrti Jack pre svoje hriechy nemohol do neba, ale za uväznenie diabla neskončil ani v pekle. Bol odsúdený blúdiť vo večnej tme, no aby predsa videl na cestu, smel si vydlabať kvaku a do nej dať sviečku. Odvtedy si Íri v čase Halloweenu svietili kvakami, no po presídlení do USA zistili, že je tam viac tekvíc než kvaky, a tak vznikol tekvicový svietnik a z neho tekvicové strašidlo.
FOTO
