Predvečer sviatku Všetkých svätých, teda 31. október, je Halloween. Keďže je to kresťanská udalosť, v Japonsku nie je zaužívaná, hoci Vianoce ctíme. Nevieme teda o Halloweene nič, iba čosi z filmov, kde vidieť svietiace tekvice, čudesné kostýmy, ale nikto nechápe, prečo. Ani ja som to donedávna nevedel. Netušil som, že tekvicové lampáše majú odplašiť zlých duchov, aby nemohli vstúpiť do nášho sveta. Tekvice na tento účel začali používať aj Íri, keď sa presídlili do USA. Dovtedy totiž podľa regionálneho zvyku robili svetlonosov z kvaky, čo je rastlina s dužinatým bielym alebo žltým koreňom. Tekvice sú však lepšie, lebo sú väčšie, ľahšie sa do nich vyrezáva, a v čase slávností je ich všade dosť. V Japonsku máme oboje, tekvice aj kvaku. Nepoužívame ich však na nič iné, iba na jedenie.

Japonci síce Halloween neuctievajú, ale milujú príbehy o čudesných stvoreniach so zvláštnou magickou silou. Naša história je plná legendárnych bytostí. Takých, ako sú v Európe mýtický Noh a jednorožec. Ale pozor, v Japonsku to nie je drak. Ten je typickým legendárnym tvorom v Číne. Predstavím vám teda niektoré japonské "príšerky", ktoré u nás pozná každý.

Kappa má ľudskú podobu štvor- či päťročného chlapca, ale namiesto úst mu narástol kačací zobák, medzi prstami na rukách i na nohách má plávacie blany a na chrbte nosí pancier ako korytnačka. Tieto stvorenia bývajú v japonských riekach aj rybníkoch a vedia perfektne plávať. Na vrchu hlavy majú priehlbinku naplnenú vodou. Keby sa rieka či rybník vysušili, zahynú. Preto sa nikdy od vody nevzďaľujú. Ich obľúbeným jedlom sú uhorky, takže gurmánska špecialita suši maki s uhorkou dostala meno Kappa maki práve na ich počesť.

Ten-gu má mohutné telo, ktoré zahaľuje kimono. Uprostred červenej tváre tróni veľký dlhý nos. Na chrbte má pár malých krídel, aby mohol lietať ponad stromy. Žije hlboko v horách. Vždy má pri sebe vejár z veľkého listu, a keď sa ním ovieva, môže urobiť aj búrku. Ten-gu radi predvádzajú ľuďom svoje vedomosti.

A predstavím vám ešte jednu bytosť. Zashiki-warashi (čítaj zašiki-varaši) je neviditeľný chlapec vo veľkom vidieckom dome. Presnejšie, môžu ho vidieť iba deti. Keď chcete spočítať, koľko detí sa v dome hrá, zistíte, že je tam o jedno viac, ale neviete, ktoré je navyše. O chvíľu rátate deti zas, a už číslo sedí. Ten navyše, to bol Zashiki-warashi. Rád robí neplechu, vystrája huncúctva. Vyskočí napríklad na spiaceho hosťa, alebo prevráti vankúš naruby, napriek tomu však prináša šťastie. Dom, v ktorom býva Zashiki-warashi, vždy prosperuje.

Mám rád tieto ľudové príbehy o tajuplných bytostiach. Čo je zaujímavé, sú to obyčajne samotári. Ich nepekný vzhľad ich predurčil žiť v ústraní, ale túžia sa priblížiť k ľuďom, čím ich často vystrašia. Pamätám si, že ako chlapec som sa tiež bál, že ich stretnem. Ale aj sa ma dotýkal ich clivý život. Bolo mi ich ľúto. Z ich príbehov som cítil, že hoci sú iní, majú srdce a city. A to ma na hrdinoch môjho detstva fascinovalo. Neviem presne, kedy sa to stalo, ale zo súčasných moderných rozprávok a kreslených filmov sa tento rozmer hlavných hrdinov vytratil. Sú to nudné, odľudštené monštrá.

Autor: MASAHIKO