Keď sme sa po viacerých telefonátoch, chorobe a niekoľkých odložených termínoch s herečkou ZUZANOU CIGÁNOVOU napokon predsa stretli, bol slnečný jesenný deň. Hneď pri budove Slovenského národného divadla, pred ktorým sme si dali rande, parkovali filmárske vozy a okolo nich pobehoval štáb. "Asi to bude len nejaká reklama," usúdila, "časy, keď sme nakrúcali filmy, sú dávno preč."

Zuzanu Cigánovú bolo v minulosti vídať v divadle, vo filme aj na televíznej obrazovke oveľa častejšie než dnes. Ona však z toho drámu nerobí. Keď nehrá, pozoruje zo zákulisia, čo a ako sa okolo nej deje. A záľubu našla v písaní.

Prečo vás nevídať častejšie hrať?

Chyba bude vo mne. Nikdy som si cieľavedome nebudovala kariéru. Až dnes viem, že vedieť uplatniť svoj talent je rovnako dôležité, ako ho mať, že karieristi to dotiahnu najďalej.

V povedomí divákov ste však zostali.

Asi áno. Nie dávno som sa dopustila dopravného priestupku a ten pán, čo som mu ublížila, povedal: To ste vy? Kde ste sa podeli? S vami sme boli puberťáci, s vami sme sa zaľubovali a ženili, a teraz, keď ideme starnúť, teraz ste nás opustili?

Ľudia vás stále spomínajú ako veľmi peknú herečku. Čo vy na to?

Nikdy som nebola krásavica a mala som všelijaké hemungy, hrozné pehy! A vždy som tuším vyzerala trošku detsky. Jój, či ja už do smrti budem vyzerať ako šestnásťročná? - parafrázuje ma Dušan Tarageľ. Preháňa. Ale pravda je, že každý chlapec, pán, muž sa za mnou obzrel. A ja som si to rafinovaným, celkom nenápadným pohľadom cez plece, kontrolovala. V časoch prvého rozletu sa mi zdalo samozrejmé, že sú muži do mňa zaľúbení. Keď som to nedávno povedala mojej dcére, smiala sa - to si z toho vyšla ešte dosť dobre! A ešte jednu istotu som mala. Kamera ma mala rada. To kamery urobili ten lichotivý dojem.

Ako si spomínate na tie časy - napríklad, keď ste nakrúcali slávny film Romance pro křídlovku?

Myslím, že je to dodnes pekný film a ani príliš nezostarol. Predstavte si, že tá kniha Františka Hrubína bola vtedy mojou najmilovanejšou. A odrazu som to mohla hrať. Tomu hovorím šťastie! Áno, to bol vtedy môj základný životný pocit. Aj škola, VŠMU, k tomu prispela. Celkom nás uchvátilo, čo sme robili. Zo školy sme šli do SND, veľa sme pracovali aj v televízii a rozhlase. Začínali sme ráno o ôsmej a končili v lepšom prípade po predstavení, v horšom o polnoci, po televíznom nakrúcaní. A večer sme chodili do Divadla na korze! Celkom prirodzene som chodila aj do Prahy, ale Bratislava zostala pre mňa pupkom sveta. Som priveľmi verný človek.

Aké to bolo vtedy v divadle?

V divadle som bola pyšná, lebo sa z volavky ozývalo - pani Cigánová na scénu, a to mi pripomínalo moju milovanú mamu. A fascinovalo ma, že tí istí páni profesori, čo nás učili v škole, mi začali vravieť ruky bozkávam, lebo už mi to patrilo, lebo som už bola pani a mama. A bola som pyšná na divadelných aktívoch, lebo bolo jednoducho skvelé dívať sa, ako sa otvárajú dvere a vchádzajú moji nedostižní kolegovia. Niekto s cigaretou, niekto bez, niekto otrávený, niekto pobavený, niekto ako sen, niekto v plášti ako sen, ale každý celkom nezameniteľný.

Žili podľa vás herci v čase socializmu v inom svete?

Pýtate sa, lebo socializmus nesvedčí individualite. Ťažko to vysvetliť tomu, kto to nezažil. Nebola som v strane, lebo keď sa ma na to pán Mikuláš Huba spýtal, vyhŕkla som, že si to musím rozmyslieť. A ten veľkorysý človek sa ma ešte raz neopýtal. Ale staršia kolegyňa mi povedala - veď bez toho ťa všetky predbehnú. Napriek tomu si nemyslím, že by v našom divadle na tom až tak záležalo. Myslím, že záležalo na divadle. A hoci vzťahy v ňom boli krásne komplikované - lebo divadlo je zväčšovacím zrkadlom života - bola to oáza, kde vedľa seba pili, niekedy doslova, ľudia všetkých názorov a vyznaní. A chránili sa navzájom.

Čo dnes hovoríte na bývalé politické zriadenie?

Najcharakteristickejší rys toho socializmu, ktorý sme zažili my, bola ľahostajnosť. Socializmus urobil milióny ľudí laxnými. Voľakto povedal, že byť hrdý na svoju vlasť je základným právom človeka. Nám bola naša vlasť ľahostajná. Hrdí sme na ňu boli pár mesiacov v šesťdesiatom ôsmom, a potom ešte niekoľko hokejových zápasov. Niežeby sme nemilovali Tatry, len sme sa jednoducho nestarali o veci verejné. Keď sa ma na prijímačkách na VŠMU opýtali, kto je minister kultúry, nevedela som. Nečítala som noviny. Veď v nich bolo stále to isté - boli sme neporaziteľní, ale zvíťazíme!

Ako sa prejavila tá hrdosť v šesťdesiatom ôsmom?

Dotklo sa nás to až do morku kostí. Ibaže človek mal základný životný pocit mladosti, že sa všetko musí skončiť dobre a spravodlivo. Iste hrala rolu aj naša školská výchova, veď prvý raz sme sa zamilovali do Timura a jeho celej družiny. Veľkú urazenosť napokon prehrnul každodenný život. A zase sme začali používať našu starú osvedčenú ľahostajnosť.

Až doteraz?

Nie, medzičasom som, či sme, konečne spoločensky dospeli. V osemdesiatom deviatom sme začali čítať noviny ráno aj večer a začali sa starať o veci verejné. A len málokto z nás vedel, že sa v tých fascinujúcich časoch nádeje začína jedna obyčajná politika. Že nastáva čas, keď si treba uchmatnúť majetky.

Oľutovali ste svoje nadšenie?

To je, ako keby ste sa ma opýtali, či ľutujem, že som sa zamilovala. Maximálne môžem ľutovať, že objekt mojej lásky nie je taký ako na začiatku. Že teraz je to jeden obyčajný porevolučný vývin. So všetkými chybami krásy.

Mnoho hercov v roku 1989 vystupovalo na tribúnach. Ako ste to obdobie prežívali vy?

Pán Kňažko nás ako kolegyne poprosil, aby sme prišli do VPN čítať stohy listov, čo tam prichádzali. A z tých listov, z tých nových dní vyplynulo toľko práce, koľko treba na zmenu spoločenského zriadenia. VPN mala vtedy takú silu a moc, akú mala dôveru. Bezhraničnú.

V čom sa prejavovala?

Ľudia sa na nás obracali s najrôznejšími žiadosťami, skoro ako na pánaboha. A my sme niekedy mohli, niekedy nemohli pomôcť. Prišla jedna pani a povedala, že má štyri deti a nemá byt. Tak som zavolala na bytový úrad: ja som tá a tá, sekretariát VPN. A pani byt dostala. Viem to isto, doniesla mi kvety. Ale napríklad zrušiť najhoršie, najzamorujúcejšie prevádzky v Slovnafte sa nedalo. Lebo v hospodárstve všetko na všetko nadväzuje, vysvetlil mi pán Budaj. A tak sa skončila rozprávka o revolúcii.

Ako to nakoniec pre vás dopadlo?

Nie veľmi slávne. Keď sa VPN začala profesionalizovať, povedal mi čerstvo inštalovaný prevádzkový riaditeľ domu VPN nikdy nezabudnuteľnú vetu: Nedôverujeme ti a s touto informáciou si rob, čo chceš. A jeho manželka dovysvetlila, že nemám dôveru, lebo som vo VPN istotne taká výkonná len preto, lebo pripravujem pôdu pre svojho manžela - kameramana, ktorý sa vracia z cesty okolo sveta. A že tá jeho cesta je výdobytok socializmu. Tak som sa urazila a odišla. Samozrejme, plakala som ako niekto, komu udrú nadšené srdce. Až neskôr som sa dozvedela, že o mojom vyhadzove ani o jeho príčine nik z VPN nevedel. A ešte neskôr, že ten pán je vraj eštebák.

A bola manželova cesta výdobytkom socializmu?

Bola mu poplatná, tak ako mu bolo poplatné všetko. Ale bol to projekt nad ľudské sily. Expedícia Tatra kolem světa trvala tri roky a bola výnimočná už len tým, že bola nepretržitá. Aj taký Hanzelka a Zikmund sa vracali odpočinúť si aspoň po každom kontinente. Títo ľudia to však absolvovali na jeden šup, hoci im šlo každý deň o život. Taký ľahší kúsok - Brazíliu, Argentínu, Peru sme prešli v tatrovke aj my, rodinní príslušníci. Nikdy som sa tak nebála ako na kvázi cestách peruánskych Ánd. Všade pod nami sa v hĺbke beleli krížiky.

Aké to bolo, sprevádzať expedíciu?

Nezvyklé. Ako keby sme sa my, ženské, ocitli vo výkone vojenskej služby. V celkom mužskom svete, ktorý nemal čas ani silu obzerať sa na čosi iné ako na splnenie úlohy.

Bolo to výnimočné dobrodružstvo?

Mali sme sa tak, ako sa má človek len niekoľko ráz v živote. Možno ako počas revolúcie či v láske. Celou bytosťou sme videli, zažili krásne, strašné, autentické miesta a príhody. Človek mal pocit, že nemá dosť veľké oči, aby sa mu do nich všetko zmestilo. A nevyhnutne si musel začať zapisovať, lebo cítil, že mu to množstvo vnemov preteká pomedzi prsty. Tak vznikol denník a z neho malá knižka. Vtedy, tam, som zbadala, že sa môžem vyjadriť aj takto. Ale možno by bolo lepšie, keby som zistila, že viem maľovať!

Má vaše písanie niečo spoločné s herectvom?

Spoločné je, že tam aj tam sa môže stať zázrak. Môže sa stať - pri písaní častejšie, že postava alebo postavy začnú žiť vlastným životom. A vy, ako autor či ako herec sa čudujete, aké sú svojprávne. To, že si robia, čo chcú, a len do istej miery, a že to dirigujete, je tá pasia.

Čo majú vaše postavy z vás?

Hrané i písané postavy majú veľa z autora. Hrané viac, majú spoločné telo. Napísané menej, nik si predsa nemôže myslieť, že Shakespeare bol Lady Macbeth. On také sakramentské ženské len videl niekde u susedov. Ale aj on niekedy zacítil závan chamtivosti či zloby. A v spojení s talentom vznikol prototyp takejto manželky na všetky časy.

Tento rok vám vyšla kniha ľúbostnej korešpondencie, doplnená vašimi fotografiami. Čo z vás, z vášho života v nej môže čitateľ nájsť?

To znie, ako by ste si mysleli, že ide o moju ľúbostnú korešpondenciu. Ale tú by som vám, pri všetkej úcte, nikdy neukázala. Ani Shakespeare by to asi neurobil. A to s tými fotografiami je nápad mojich pánov výtvarníkov Vlada Popoviča a Paľa Blaža. Vraj prečo by som si, z titulu svojej profesie, nemohla zahrať na pár okienkach filmu tohto príbehu. Ale na tých fotografiách mohol byť vlastne ktokoľvek iný. To len ja mám protekciu.

Ale boli ste to vy, kto všetky obdobia, o ktorých v knihe píšete, prežil.

A napísala, podala som o tom svedectvo. Pýtali ste sa, aké to bolo v socializme. Bolo to také, ako o tom celkom z prvej ruky vypovedá dvojica z mojej knihy. Pravda, len popri svojej láske. Je to príbeh zo života našich generácií. Až do dnešných dní.

Píšete preto, že ste nespokojná?

Nie som nespokojná. Vždy som žila tak, aká som bola. A človek nemôže dozrieť skôr, ako dozrie. Tak ako dieťa nemôže narásť skôr, ako narastie, hoci by si to niekedy veľmi prialo. Ale zasa je fajn, že nemám pocit konca. Z celého srdca ľutujem akurát jednu vec: že som sa neučila! V základnej, strednej škole. Všetky veci zo zemepisu, dejepisu, fyziky by sa mi teraz hodili. Aj ruština.

Napĺňa vás dnes herectvo?

Herectvo je krásna vec. Najľahšia či najťažšia, podľa toho, či vám to práve ide, či nie. Ale čo je vždy problém, je malá rola. Lebo vyjsť na javisko je vždy niečo, vyjsť z tmy je vždy čin. A ak hráte malú rolu, ten človek, čo sa zjaví, musí byť presne taký, aký treba. Nemá čas dolaďovať sa ani nič opraviť. A má trému. Malá rola vyžaduje celého chlapa.