Ľudia hovorili, že prišli preto, aby tam zapálili sviečky, ktoré pre silný vietor aj tak nehoreli, alebo jednoducho preto, že išli z nákupov pred šabatom, a tak na chvíľu postáli. Niektorí tam však stáli hodiny.
Zväčša mladí ľudia z takzvanej sviečkovej generácie. Oblečení v džínsoch, mnohí s kočíkmi. Pred desiatimi rokmi mali 16 až 18 rokov a Rabinova vražda navždy zmenila ich život. Aspoň oni to tak vidia.
Vtedy zapaľovali sviečky a pomaľovali celý podchod garáže, pri ktorej Jigal Amir strieľal na Rabina, nápismi Nikdy nezabudneme. Práve z nich si novinári urobili maskotov spomienkových akcií. Ich tváre už pozná celý Izrael. Aj včera rozprávali, že tak ako pred desiatimi rokmi je Izrael stále rozdelený a ľudia spolu nehovoria.
Spomienka v Tel Avive bola ďalšou z akcií, ktoré musia absolvovať Rabinove deti Dalia a Yuval. Znášajú to statočne. Včera najprv poobjímali nadšených organizátorov podujatia, podali si ruky so skautmi, položili vence a donekončna odpovedali na novinárske otázky, čo pre nich znamenal otec a kedy už bude mier.
Keď spievali v Tel Avive obľúbenú Rabinovu pieseň, objala Dalia svoju spoločníčku a na chvíľu premáhala plač. Potom sa však statočne narovnala a upokojovala ľudí okolo seba.
Na spomienku sa prišli pozrieť aj zájazdové turistické autobusy. Japonci a Američania vytiahli mobilné telefóny a fotografovali všetko, čo sa dalo. Stále sa čudovali, že nikde nie je ochranka ani policajti. Organizátori to vysvetľovali tak, že na takúto akciu prídu len mierumilovní ľudia.
Nikto sa neobťažoval kontrolovať veľké batohy, ani preplnené tašky. Kto sa však pozrel hore, videl, že na strechách protiľahlých budov stoja chlapíci so slúchadlami v ušiach a sústavne niečo rozprávajú do maličkých mobilných telefónov. Izrael ešte nie je taký, ako si ho predstavoval Rabin. Ani na stretnutí mierumilovných ľudí.
