"Chcel som ukázať na čosi, čo veľa ľudí nevidí. Na stratených ľudí, stratených psychicky, ktorí sa občas pokúsia o samovraždu," hovorí pre SME o svojich fotografiách Blaško. "Nemám za cieľ fotiť poetické fotky. Skôr som chcel poukázať na deväťdesiate roky na Slovensku. Na zmenu spoločnosti."

Boli to podľa neho divoké časy. "Ľudia experimentovali s kadečím. Jednoducho, staré hodnoty odvrhli a nové neprišli." Tu hádam možno nájsť dokumentárny rozmer celej expozície. "Nechcem skrývať negatívne pocity. Aj preto sú tie fotografie čiernobiele. Digitály vtedy ešte neboli, doma som mohol fotiť iba čiernobielo, na rôznych fotoaparátoch. Prevažne z bazára. Vidieť, že na technike veľmi nezáleží, dôležitejší je nápad."

Zaujímavé je, že Blaško sa dávnejšie zaprisahal, že nebude verejne prezentovať svoju prácu. Tú totiž nikdy nepovažoval za umenie. Presvedčila ho až známa rumunská kurátorka Lia Perjovschi, ktorá zrekonštruovala negatívy z poškodeného archívu. Našla ho pri jednej zo svojich ciest do Žiliny. "Bolo to také náhodné. Lia uvidela moje fotografie a potom ma prinútila vyhrabať zo skríň aj ostatné."

Výstava je koncipovaná ako garáž, štúdio, z ktorého si autor iba na chvíľu odskočil. Fotografie a negatívy sú porozhadzované na zemi alebo uložené v škatuliach. Divák je prinútený sa v nich prehrabávať. "Som rád, že to je takto. Chceli sme ísť proti očakávaniam ľudí. Takto je tá výstava v čomsi iná," vysvetľuje Blaško.

Sprievodným produktom výstavy je aj kniha s niekoľkými fotografiami. "Fotky vznikali v piatich krajinách a vybrala ich Lucia Nimcová. Preto sú pozitívnejšie než samotná výstava. Je tam humor ako istý liečiteľský prvok. Netreba hneď všetko brať tak negatívne."

Navyše, Blaško vytvoril kapelu Pink Barrett, ktorá zahrala na vernisáži a s ktorou by sa rád vydal do Cambridge navštíviť skutočného Syda Barretta, jedného zo zakladateľov kultových Pink Floyd.