ej kráse.

Festivalová ponuka bola už tradične rozdelená do niekoľkých sekcií. Retrospektívna sekcia Do-exilu, špecialita tohto ročníka, priniesla autorské diela českých filmárov, ktorí žijú v exile - Jany Bokovej, Alexandra Hackenschmieda, Ivana Fílu, Vojtěcha Jasného či Miloša Formana. Mnohé filmy sa premietli v symbolickej oneskorenej premiére.

Súťažná sekcia Česká radost priniesla to najnovšie z českej nezávislej aj televíznej produkcie za posledný rok. Zdá sa, že toho roku nemala česká radosť porotcov hraníc, bezprecedentne bolo vyhlásených šesť (!) hlavných cien. Jednu získal film Vierka režiséra Miroslava Janka o slovenskej rómskej rodine a ich talentovanej dcére, ktorí sa nasťahovali k speváčke Ide Kelarovej.

Ocenené bolo tiež úsilie aktivistu Martina Marečka a jeho pátranie po spojení ropy a moci vo filme Zdroj - získal aj najväčšie sympatie a cenu diváka. Zaujímavým spôsobom vznikol film Král Velichovek, Tatíček a Lili Marlén z cyklu režiséra Jana Šikla Soukromé století, zloženého zo sto päťdesiatich amatérskych home videí - veľké dejiny 20. storočia mapuje cez malé dejiny obyčajných ľudí.

Režisérska legenda Helena Třeštíková dostala cenu za poctivú časozbernú dokumentaristiku, vďaka ktorej vznikol film Manželské etudy po 20 letech.

Mladá autorka Lucie Králová síce bude z bytu na Hradčanoch vysťahovaná, ale aspoň si na ulicu odnesie cenu za film Prodáno o posledných momentoch domu, ktorý mal smolu, lebo susedil s ministerstvom zahraničia. Posledná prvá cena patrila Kateřine Krusovej a jej filmovej účasti pri návrate českého básnika Jána Vladislava z exilu do rodnej krajiny.

Najsledovanejšou kategóriou bola nepochybne súťažná sekcia stredoeurópskych filmov Mezi moři, ktorá porovnáva talenty z Česka, Rakúska, Poľska, Maďarska a Slovenska. Za nás tento rok bojoval Jaroslav Vojtek s filmom o imigrantovi z Kazachstanu My zďes, Marko Škop a Juraj Johanides, ktorí v inscenovanom dokumente Slávnosť osamelej palmy vzkriesili spomienku na režiséra Ela Havettu, a Zuza Piussi s novým filmom o slovenských homosexuáloch Anjeli plačú. Každý z nich v konkurencii obstál - Piussi so svojou odvahou, Škop a Johanides s hravosťou, Vojtek zasa trefnou jednoduchosťou.

Medzinárodná porota však nebola tak rozmarne radostná ako česká a udelila napodiv iba jednu cenu. Získal ju maďarský režisér Zsigmond Deszö s filmom Slimačia pevnosť o nedospelej štyridsiatničke a jej melancholickej každodennosti uväznenej v horskej dedinke v Sedmohradsku.

Popri filmoch bežal nepretržite aj sprievodný program. Spontánne improvizačné divadlo Vosto5 predviedlo svoje nové predstavenie, konalo sa aj autorské čítania českých čiernych duší Topola, Jirousa a Krále, semináre, dielne a diskusie o kanadskom experimente, o reality šou, o exile, o spomienkach a zabúdaní.

A ešte jedna dobrá správa: vďaka festivalu sa rozbehol internetový portál www.doc-air.cz. Budú na ňom zverejňované autorské dokumentárne filmy, ktoré hľadajú svoje kino, distribútora, svojho diváka. Aj keď jihlavskú cesnakovú polievku, neformálnu festivalovú náladu či gýčovito farebné jesenné ráno na Vysočine, to na internete nenájdete.

Autor: ALEXANDRA GOJDIČOVÁ(Autorka je kulturologička)