Mikuláš Huba - romantický recitátor

19. 10. 1919 - 12. 10. 1986

Mikuláš Huba v televíznej inscenácii Sám vojak v poli.

Keď nastupoval do divadla, bol stelesnením toho, čomu sa hovorí prvý milovník - urastený, švárny, s melodickým hlasom.

Veľký recitátor, ktorý, ako hovorí Mária Kráľovičová "zámerne zdôrazňoval malebnosť a ľubozvučnosť našej reči. Pestoval kult slovenčiny a žil v jej očarení".

Mikuláš Huba sa narodil na Spiši, ale hlásil sa k Orave, odkiaľ bol jeho otec. Do Bratislavy prišiel študovať právo, ale rýchlo dal prednosť divadlu a začal študovať Hudobnú a dramatickú akadémiu.

Hovoril, že k divadlu ho priviedla recitátorská, ale aj komediantská vášeň. Na scénu SND vstúpil v roku 1938, po vojne najviac spolupracoval s Jozefom Budským a Tiborom Rakovským. Ako herec očaril aj svoju kolegyňu - vynikajúcu opernú speváčku Máriu Kišoňovú, s ktorou sa oženil.

Mikuláš Huba herecky vyrastal na romantickom repertoári ako prototyp romantického hrdinu - ešte na prahu štyridsiatky si v roku 1957 zahral mladučkého Rómea. Podľa kritika Ladislava Lajchu sa Huba hlásil k pátosu, aby dokázal, že herec musí byť vnútorne presiaknutý tým, čo vyjadruje. Hral veľké romantické postavy Hernaniho, Dantona, Viliama Tella, ale aj Jánošíka, Dušana Havrana či Grófa Richarda v Zvonovom tanci nad plačom.

Vilma Jamnická hovorí, že veľký vplyv mal naňho jej muž Ján Jamnický, ktorý sa pokúšal skĺbiť Hubovo recitátorské nadanie so zmyslom pre javiskové konanie. Neskôr vraj práve toto zužitkovali ďalší režiséri, keď Hubu obsadzovali do postáv vo veršovaných inscenáciách.

S priateľom a kolegom Viliamom Záborským.

Napriek tomu v sedemdesiatych rokoch zmenil veľké gestá a romantický pátos na jemnejší stíšený prejav. Ako uvádza encyklopédia, s bravúrou hral postavy svetských i cirkevných hodnostárov a presvedčivo vytváral postavy starnúcich, vnútorne vyrovnaných mužov.

Ak sa hovorí o Mikulášovi Hubovi, nespomínajú sa však len jeho divadelné či filmové roly a vyučovanie na Vysokej škole múzických umení. Huba bol totiž aj členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (1976 - 1986), umeleckým šéfom Činohry SND a predsedal divadelnému zväzu.

V posledné leto svojho života, keď bol ťažko chorý, zacitoval svojmu priateľovi na balkóne nemocnice hľadiac na hviezdy zo Sládkovičovej Maríny: Padajú hviezdy, aj my padneme.

filmografia:

1990 Svedok umierajúceho času

1983 Putování Jana Amose

1981 Člny proti prúdu

1978 Poéma o svedomí I, II

1977 Advokátka

1976 Komunisti

1975 Šepkajúci fantóm

1975 Horúčka

1974 Skrytý prameň

1972 Zajtra bude neskoro

1967 Vreckári