"Ja som taký nenápadný človek, veľmi sa nebúrim. Vždy som bol taký, že som nemusel ani mihnúť okom a už to vyzeralo, že provokujem," priznal o sebe v rozhovore pre SME básnik a prozaik PETER BILÝ (1978). Jeho najnovší román Vzbura anjelov, podobne ako prozaický debut Démon svätosti, sa naopak búri. Proti konvenciám v našej spoločnosti, nebojí sa otvorene písať o homosexualite či drogách.

Prekvapujúce je to o to viac, že Bilý istý čas žil v kláštore. "My sme boli taká zdravá rehoľa. Čo sa však týka takýchto tém, treba byť otvorený. Nie zasa vulgárny, ale otvorený." Dnes tento bývalý mních a študent filozofie vidí najväčší problém v hodnotách, ktoré sú ľudia ochotní preberať. "Neodsudzujem spoločnosť, len sa v nej necítim priveľmi spokojne. Ľudia žijú príliš rýchlo, snažia sa vyzerať inteligentnejšie, než naozaj sú."

Pripomína mu to nedávnu minulosť. "Keď tu bol minulý režim, ľudia zvykli opakovať naučené frázy. Teraz sa režim síce zmenil, ale ľudia ostali a frázy sa iba vymenili." Východiskom z tejto situácie by mohla byť istá špecifická pasivita. Tú preferuje aj on sám. "Ľudia vybehnú na námestie a mávajú nejakými handrami - to ja radšej ostanem doma. Dnes sú nadšení z niečoho a zajtra už budú z čohosi úplne iného."

Najlepším príkladom sú rôzne rýchlokvasené osobnosti. "Prešlo pätnásť rokov a o pár vzácnych disidentov už nikto ani nezakopne. Spoločnosť má radšej ignorantov z prvých stránok časopisov. Ľudí fascinuje primitívna bulvárnosť. Nechápem to, že ich zaujíma, kto má aké vlasy, aký mejkap, šaty a akú farbu očí." O "duchaplnosti" viacerých reality šou ani nehovoriac.

Dnes vymenil Bilý filozofiu za o čosi praktickejšiu psychológiu. Tú študuje v španielskej La Coruni. "Nemyslím si však, že filozofia je nepraktická, práve naopak. Núti človeka rozmýšľať, bez nej sa v dnešnom svete nedá pohnúť. Vlastne sa dá, ale ľudia potom všetko vidia čiernobielo."

Jeho debutový román z prostredia kláštora Démon svätosti má na slovenské pomery výbornú predajnosť. "Keby sa moje knihy vôbec nepredávali, asi by som sa cítil čudne. Som si však vedomý, že na čitateľov som mal šťastie. A možno je môj štýl písania o čosi prístupnejší."

Názor, že by to bolo provokatívnymi témami, odmieta. "Keby som nežil v kláštore, nepísal by som o kláštore. Keby som žil medzi eskimákmi, mohol by som písať o tom, ako mi spadlo iglu a čo ma stojí námahy narobiť nové kvádre."

Rovnako si nemyslí, že jeho témy sa nejako výraznejšie vymykajú bežnému životu. Poburujú ho však niektoré názory. "Homosexuáli žijú slušne ako ostatní ľudia a potom príde niekto s tým, že by sa mali liečiť? Kedysi tu tiež chceli narovnávať ľudí. Stále trvá rovnaký stav. Niekedy mám pocit, že tu žiadna nežná revolúcia nebola. Včerajší snaživý zväzáčik je dnes snaživým kapitalistom. Prehodí kabát a funguje ďalej."