Preslávil sa dynamikou, novým pohľadom nielen na architektúru, ale aj na súčasný spôsob jej výučby na vysokých školách. Školy vo Frankfurte nad Mohanom a v Londýne zmenil na žiadanú liaheň skvelých architektov. Do Bratislavy prišiel PETER COOK v rámci výstavy londýnskej Bartlett school of Architecture v Galérii Medium. Vďaka British Council poskytol denníku SME rozhovor.

Čím to je, že sa kedysi priemerná škola architektúry stala po vašom príchode takou známou?

Bol som oslovený pred šestnástimi rokmi, pretože škola nemala veľmi dobré meno. Bola to veľmi kuriózna situácia, pretože Londýn mal deväť architektonických škôl. Dve z nich boli dokonca veľmi blízko seba - delilo ich iba osem minút chôdze. Mojou úlohou bolo školu zmeniť, mal som už reputáciu a bol som známy ako ten, kto dodáva školám dynamiku.

Akým spôsobom?

Samozrejme, keď prídete na školu, zmení sa najmä prístup k vašej práci - máte menej času na svoje projekty, musíte učiť. Bol som šťastný, že Londýn má toľko šikovných ľudí. Za jeden rok som prijal dvadsaťdva nových učiteľov, zmenili sme systém hodnotenia žiakov, utvorili sme kreatívne prostredie, a to aj napriek finančným ťažkostiam.

Čo je tým kúzlom, ktoré posúva veci dopredu?

Školy mávajú päť alebo šesť učiteľov - jeden je intelektuálom, jeden je výborným dizajnérom, ďalší je zábavný, iný má dobrý vzťah so študentmi, ďalší má v sebe tajomstvo. Ale keď prijmete viac ľudí, ten, ktorý je intelektuálom, musí sa vyrovnávať s tým, ktorý je ešte intelektuálnejší, ten, ktorý je dobrým dizajnérom, musí sa konfrontovať s iným vynikajúcim dizajnérom. Vtedy prichádza otázka riešenia personálneho dynamizmu.

Čo vám najväčšmi prekážalo na klasickej výučbe?

Poznáte tradičný univerzitný systém. Potuluje sa tam veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú múdri, a pritom sú šialene nudní. Ja som zmenil personálne obsadenie. Ale mal som výhody. Mal som už sieť kontaktov. A druhá vec - Londýn priťahuje - a nám sa podarilo pozvať zaujímavých ľudí. Sme tu jedna medzinárodná rodina A najmä - veľmi sme sa vystríhali strednému prúdu. Viete, existujú tisícky nudných architektov na jedného kreatívneho.

Ako sa dnes vníma štúdium architektúry?

Myslím si, že kreatívne architektonické štúdium je postrachom. Oveľa viac, ako to bolo pred tridsiatimi, päťdesiatimi, či dokonca sto rokmi. Je tu veľký tlak z Európskej únie. Od univerzít cez ekonómov až po ministerstvá v každej krajine.

Čo je najväčším tlakom?

Aby bolo štúdium jednoduchšie, rovnaké, so štandardným harmonogramom výučby. Samozrejme, neštandardné bolo vždy ťažké obhájiť. Napríklad, keď chcete vziať na štúdium dievča z neznámej školy bez dostatočnej odbornej kvalifikácie. Ale vy viete, že to, čo robí, je geniálne a špeciálne. Existuje tu normatívny pohľad na architektonické vzdelanie. Posilňovanie individuality je vzácne, individualita je drahá a napadnuteľná.

Mnohé projekty, vychádzajúce z Bartlettu, sa môžu zdať ako utópia.

Pred troma rokmi som sa stretol s architektom Remom Koolhaasom a spomínali sme, ako ešte pred rokmi existoval zoznam ľudí z okolia skupiny Archigram. V tom čase nemal ani jeden z nás za sebou zrealizovanú budovu, ale všetci sme boli známi vďaka našim kresbám. Medzi architektmi panoval názor, že sme umelci, ktorí nemajú skutočný záujem o stavanie. No my sa pýtame - čo hovoria títo ľudia dnes?

Mení sa rokmi váš vzťah k architektúre?

Dnes ma až tak nezaujímajú nové programy ako skôr práca a stretávanie sa so zaujímavými ľuďmi. Zaujíma ma divadlo skúsenosti viac, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi. Samozrejme, technológie ma stále fascinujú.

Môže architektúra robiť náš život lepším?

Ale určite. Dobrá architektúra predsa rozširuje našu skúsenosť a otvára nám ďalšie horizonty v myslení.

Urobili ste niekedy projekt pre krajinu, mimo mesta?

Mám rád mesto, vidiek osobne veľmi neobľubujem. Radšej sa naň pasívne pozerám, ako ho priamo prežívam. Myslím si, že sa ho dokonca bojím.

V akom zmysle?

Mám rád prírodu pod kontrolou. Moja architektúra má síce biomorfné tvary, tie však vychádzajú z počítača, sú kontrolované a manipulované. Na rozdiel od divokej prírody.