Písací stroj je dobrá vec, lebo dáva o sebe dostatočne vedieť. PAULA SABOLOVÁ-JELÍNKOVÁ by ho za počítač nikdy nevymenila. Zvuk klávesov, s ktorými sa kedysi ukrývala pred susedmi v pivnici, je pre ňu tou pravou muzikou.

Autorka niekoľkých knižiek pre deti aj dospelých sa stále necíti ako profesionálny spisovateľ, predsa si však celý život vytvára vlastný literárny svet, v ktorom žije životom svojich postáv.

Dodnes je rada, keď nemusí byť na očiach. Ako na potvoru ju však prezradila neviditeľná rozhlasová tvorba - na nedávnom festivale rozhlasových hier v Rádiu Devín zvíťazila práve tá jej.

Máte za sebou tvorivý spisovateľský pobyt v Tatrách. Bol pre vás dôležitý?

Na tvorivé pobyty nechodím často, bola to mimoriadna príležitosť. Veľmi som sa potrebovala sama v sebe stíšiť a aj sa trocha zotaviť. Bola som uponáhľaná, nevyrovnaná, chcela som byť chvíľu sama so sebou. V Tatrách bolo nádherne, len som sa nemohla pozerať na úbočia. Stráne a úbočia vyzerali, akoby po nich prešiel front, vyvalené stromy boli ako mŕtvi vojaci. Všade, kde bol kúsok voľného miesta, však kvitli nádherné kvety. Vždy doobeda som pracovala a poobede som sama chodila na malé túry. Obišla som všetky známe miesta.

Koľko musíte na takom pobyte napísať?

Tvoriť sa nedá na rozkaz. Ale ľudia chodia väčšinou dotvoriť už rozrobené diela. Aj štipendium dostanete, až keď ukážete časť urobeného materiálu. Niekedy sa však stane, že na tvorivom pobyte urobíte niečo úplne nové. Ja píšem veľmi nepravidelne.

Na čom ste pracovali?

V poslednom období som sa venovala poviedkam. Poviedka je vďačný žáner. Dostanete nápad, chodíte s ním po meste, varíte s ním, upratujete, napokon si sadnete za písací stroj a píšete. Potom príde trýzeň. Večer sa vám vidí, aká je to úžasná vec, a ráno sa zdesíte, ako ste mohli niečo také nemožné napísať, upravujete, prepisujete. V takých chvíľach si neverím, myslím na to, že iní sú oveľa schopnejší, že životné pravdy, ktoré viem ja, pozná každý človek a určite je oveľa viac príbehov, ktoré nepoznám, lebo som ich neprežila.

Ako sa rozhodujete, o čom písať?

Niečo sa ma dotkne - buď ma to poteší, alebo som z toho smutná. Dakedy som rada písala o smiešnych veciach, teraz, keď som už staršia, sa viac zaoberám tými vážnejšími. Často sa zamýšľam nad svetom, ktorý sa niekde neprekonateľne ženie, nad človekom, ktorý si neuvedomuje, že píli pod sebou konár života. O tom, prirodzene, nepíšem, nosím to v sebe.

Prečo o tom nepíšete?

Myslím si, že písanie nikoho nenapraví. Môže len splniť svoj cieľ. Napríklad, ak niekto povie: to, čo je tu napísané, sa mi stalo, niečo mi to pripomína.

Ako dlho vlastne píšete?

Ešte na strednej škole som začala prispievať do pionierskych novín, neskôr som poslala svoju prózu do jedného literárneho almanachu. Vyhrala som druhú cenu, bola to veľká sláva. Odvtedy s písaním koketujem. Sú však aj dlhé obdobia, keď vôbec nepíšem.

Neživíte sa tým?

Nie. Akurát kedysi dávno som bola redaktorkou, dokonca aj fotografkou stavebného časopisu v Nitre. Volal sa Meliorátor. Inak som pracovala v ekonomike, chemickom priemysle, stavebníctve. Vysokú školu som nedokončila. A päť rokov pred penziou som pracovala v tlačovej agentúre.

Prečo ste nedokončili vysokú školu?

Začala som študovať knihovedu a slovenčinu, ale čoskoro som sa vydala, mala dieťa a presťahovali sme sa s manželom z východného Slovenska do Nitry za jeho prácou. Odtiaľ bolo do Prešova zlé spojenie, babka a dedko boli ďaleko, nedalo sa to zvládnuť. Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, mohla som doštudovať, ale už som sa do toho nepustila. Potom ma už učil život.

Nebolo vám smutno za východom?

Bolo, ale nikdy som nestratila kontakt so svojím rodným mestečkom. Pochádzam zo Strážskeho a vždy, keď sa dalo, sme tam cestovali aj so synmi, ktorí sa tak naučili aj po východniarsky. Moja mama inak ani nehovorila. Spisovne reprodukovala len to, čo jej povedal pán doktor. Keďže manžel bol Moravan, veľa sme cestovali aj na opačnú stranu a deti vedeli aj po česky. Na jednej takej ceste sa ma syn opýtal: mami, a vieš čo je to badogar? Hovorím, samozrejme, klampiar, plechár. A tak sa zrodil nápad napísať a vydať slovník strážskeho nárečia. Je v ňom asi 2500 slov, ktoré som poznala a trochu zbeletrizovala krátkymi miestnymi reáliami.

Píšete aj pre deti. Vnímate rozdiel v prístupe k nim?

Vždy ma inšpirujú. Ale keď píšem pre dospelých, detičky idú bokom. A keď pre deti, vtedy si nič nezačínam s dospelými, vtedy musím byť trošku dieťa. Vlastne som svojich synov, športovcov v detstve trochu ,vykrádala'. Napríklad, keď som písala knižku o hokejovom trénerovi, učila som sa hrať hokej na kuchynskom stole. A pri knižke o chlapcovi, ktorý sa do všetkého plietol, ma inšpirovali ich trefné, milé a šarmantné reakcie. Ale neviem, či by som ešte aj dnes dokázala písať pre deti.

Ako ste prijali úspech svojej rozhlasovej hry?

Doteraz som pre rozhlas napísala len dve hry a zopár poviedok. Vôbec som nečakala víťazstvo. Nemohla som uveriť, že z napísaného textu môže v rozhlase vzniknúť taká pekná záležitosť. Ani neviem, či si ten môj textík zaslúžil toľko krásy. Ľudský hlas je skutočne zázrak, dokázal ho neuveriteľne oživiť.

Ako to na festivale vyzeralo?

Bolo to príjemné a inšpiratívne. Predstavilo sa desať krásnych rozhlasových hier. Sedeli sme akoby v malom kine, ale iba sme počúvali. Ja som pritom mala zavreté oči, aby som videla farby, ktoré sa mi vtedy vynárajú pred očami.

Predstavujete si už počas písania, ako by váš text znel?

Či ho vtedy počujem? Áno. Ale predsa ma jeho stvárnenie nakoniec prekvapilo, získal atmosféru, ktorú mu obyčajné čítanie nedodá.

Ako sa vám podarilo vystihnúť podobu rozhlasovej hry?

Náhodou. Nevedela som, ako sa taká hra píše. A postupne, počas konzultácií s dramaturgičkou rozhlasu Vandou Feriancovou, som prišla na to, ako text vylepšiť, aby bol hutný, aby v ňom neboli hluché miesta.

Čím mohla byť vaša hra zaujímavá?

Každý sa snaží priniesť vo svojom texte niečo nové. Moja hra zaváňala klasikou, neviem, či som v nej niečo nové povedala. Ale možno bola dobre pochopená preto, že hlavnou postavou bol týraný muž. Málokedy sa o mužoch hovorí v takejto súvislosti. Išlo o otca, ktorý sa vo vlaku stretne s dcérou. Nevideli sa tridsať rokov, za pár hodín si museli k sebe nájsť cestu a vlastne sa aj rozísť.

Ako vám napadlo písať o týranom mužovi?

Neviem. Zrazu sa vynoril ako človek z hmly a už sa o mňa nestaral. Šiel si svojou cestou. Preto si myslím, že bol skutočný. Dakedy v útlom detstve, po vojne, som videla podobného muža. Všeličo sa postrácalo v mojej detskej pamäti, a ten nešťastník tam asi zostal.

O vašej tvorbe sa vie málo. Vaša posledná tínedžerská knižka je v kníhkupectvách zastrčená, ťažko sa k nej dostane niekto, kto vás nepozná.

To je mi ľúto. Ale možno je to aj preto, že sa dosť vyhýbam stretnutiam. Málo chodím na besedy s čitateľmi.

Prečo? Myslíte si, že autor knihy to nemusí robiť?

Nepovažujem sa za takú zaujímavú, aby som sa musela fyzicky objavovať pred čitateľmi. Každý z nich má možnosť tvoriť si vlastné názory, dotvárať si príbeh, alebo povedzme aj spisovateľa, cez jeho tvorbu. Na stretnutiach sa, samozrejme, nemusíme baviť len o mojich knižkách. Môžeme sa rozprávať všeobecne o živote, o tvorbe, o zrode knihy, ale to nemá veľký zmysel, keď žiadnu moju knižku neprečítali. Dnes sa to ani nedá od nikoho očakávať. Na druhej strane, keď si moje kamarátky čítajú moje veci a hovoria, že sú ozvučené mojím hlasom, tiež to pre ne nemusí byť výhodou. Takže úprimne hovorím, keď sa o mne nič nepíše ani neuverejňuje, som spokojná. Viem, že som si nemohla uškodiť. Svojou osobou ako takou.

Myslíte, že vás ľudia nepochopia?

Asi to bude tak. Viete, párkrát som sa zúčastnila na školských besedách. Hoci nie som žiaden mravokárca a myslím si, že každá doba má svoj čas na to, aby sa nejakým spôsobom preukázala, predsa som mala pocit, že človek je medzi mladými ľuďmi miestami smiešny, že im nestačí. Že si len povedia - hurá, odpadla nám hodina, stará babka, čo ty nám môžeš rozprávať. A pritom si myslím, že keď napíšem knihu o starostiach a radostiach mladého dievčaťa, mohlo by to dnešné mladé dievčatá zaujať.

Kde je podľa vás chyba, že ich to nezaujíma?

Nemám právo nikoho odsudzovať. Aj za našich čias to bolo také - chlapci fajčili zemiakovú vňať a keď sa to učiteľ dozvedel, bolo z toho veľké haló, museli stokrát napísať ,Nebudem nikdy fajčiť zemiakovú vňať'. Mojej mame alebo tetke sa zase nepáčilo, ako som si viazala šatku, nosila vypasované čierne menčestrové nohavice, konský chvost. A keď som si kúpila módny časopis, otec sa rozčuľoval, načo za také veci vyhadzujem peniaze. Zároveň mi však v škole vôbec neprekážalo povinné čítanie. Mali sme prísnejšiu disciplínu. Nehovorím, že žiaci dnes majú kľačať na polienkach, ale myslím si, že trochu strachu nezaškodí. Samozrejme, nejde len o to, aby vedeli odrapkať nejaké poučky.

Ako to urobiť, aby sa dieťa stretlo s potrebnou dávkou strachu v dobrom duchu?

Každý sme iný a ku každému sa dá inak pristupovať, preto je to veľmi zložité. Človek musí vychádzať zo seba a zo svojho života, lebo všeobecná platnosť neexistuje. Ja som sa so svojimi synmi veľa rozprávala a veľa som im dohovárala. Rozplakávala som ich smutnými príbehmi a rozveseľovala veselými.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ