Do tretice všetko bodré. S humorom to treba skúšať vždy odznova, aj keby na poéziu nebolo. Asi tak by sa dalo v skratke charakterizovať prvé, druhé aj tretie vydanie veľmi veselej a vo veselosti neúnavnej zbierky básničkových miniatúr-karikatúr Vlada Jančeka.

Roztopašnosť, s akou si zgustol na kratších poetických žánroch, vtisne človeku do tváre úsmev. Našinec sa rád nechá obšťastniť pocitom nadhľadu. Aj oplan sa zavše uškrnie. Čitateľ po prelistovaní tejto hŕstky básničiek zistí, že je viac nad vecou, ako keď knižku otváral. Chvíľami sa usmieva, chvíľami škľabí.

Vlado Janček má pravdu, keď si svojím provokatívnym a smutnosmiešnym podpichovaním uťahuje zo všetkých, čo berú seba a literatúru - a poéziu zvlášť - príliš vážne. Poézia sa nedá brať celkom vážne. Ona je sama osebe vážna dosť už bez toho a humor v poézii je v lepšom, ako aj v tomto konkrétnom prípade vítaným osviežením. Humor na papieri, to je však riskantný podnik a môže ho robiť len človek s citom pre mieru. A s citom pre používanie papiera. Bez miery je vážnosť iba na posmech.

Potom tu treba ešte rozlišovať, čo je Janček, čo je skôr rozverné kolektívne dielo a čo folklór. Napríklad v epigrame O tom sa píše: Potme je každá káva čierna. / O tom je / celá / postmoderna. S tým sa dá len súhlasiť. Navyše - presne tak to od slova do slova pred rokmi zapísal aj uverejnil prinajmenšom ďalší jeden slovenský autor. Ale o tom potom.

Na pôvabe originálnych rečových nápadov, s ktorými prišiel Vlado Janček, sa ani po ich opakovanom uverejnení nič nemení. Ak ešte nejaké časom pribudnú, môžeme sa na ne len tešiť.

JÁN LITVÁK