a významným obsahom sa pre mňa stane. V ten večer som videl peknú menšiu ženu s prenikavým skúmavým pohľadom, za ktorým sa skrývala otázka: nesplietol si ten mládenec náhodou dvere?

Atmosféra bola pracovná, ale aj priateľská a presýtená humorom. Effenbergerova úloha bola organizačná a koncepčná, všetci ostatní prispievali konkrétnymi návrhmi či projektmi. Eva vyvolávala dojem, že zastupuje organický princíp tohto spoločenstva, či skôr, že ho jednoducho udržuje v chode.

Bolo to v gestách, v presvedčivej naliehavosti slov, z ktorých plynulo, že táto činnosť, táto spolupráca či spriaznenosť má zmysel a účel, alebo, lepšie povedané, že stojí za to, aby bol taký zmysel a účel znovu a znovu vytváraný a hľadaný.

Narodila sa 25. septembra 1940 v Kostelci nad Černými lesmi. Vyštudovala bábkarskú scénografiu v Prahe, ale bola predovšetkým maliarkou, kresličkou a grafičkou, autorkou keramiky, ale i poetkou a prozaičkou, pokiaľ chceme rozlišovať žánre. To však nie je nutné, lebo jej tvorivým krédom sa stal surrealizmus, ktorého tvorba - ako je známe - nie je cieľom, skôr len prostriedkom samovyjadrenia a (samo)poznania.

Členkou surrealistickej skupiny vo vtedajšom Československu bola od začiatku 70. rokov, zúčastňovala sa na všetkých samizdatových projektoch či ateliérových neverejných výstavách. Spolupracovala s divadlom Činoherný klub, Laternou magikou, podieľala sa ako výtvarníčka na mnohých filmoch Jana Švankmajera, s ním po roku 1989 vystavovala spoločne u nás i v zahraničí. Najrozsiahlejšia výstava nazvaná Jedlo sa konala vlani v Jazdiarni Pražského hradu. Toľko stručné, veľmi neúplné fakty.

Už pri letmom nahliadnutí do švankmajerovského sveta je jasné, že sa stretávate s osobnosťou otvorenou, ale vôbec nie jednoduchou, že sa vám ponúkajú dvere, ktoré nie sú zamknuté, ale nie sú ani otvorené dokorán, že musíte vynaložiť úsilie, aby ste mohli vstúpiť. Trvalo niekoľko rokov, kým som mal dojem, že som v tomto svete nielen prítomný, ale i vítaný, že za "jedovatými hrami", sarkazmom a všadeprestupujúcim emocionálnym napätím, ktorým sa Eva obklopovala, nachádzam bezprostredne a ľudsky dôverný vzťah.

A ani vtedy som nemal dosiahnuť pocity jednoduchého uspokojenia a straty pozornosti, s Evou Švankmajerovou ste nemohli riskovať nejakú neprístojnosť či povrchnosť, lebo absolútna náročnosť voči sebe i iným bola samozrejmou súčasťou jej života i tvorby. Tá intuitívna samozrejmosť, podporená neuveriteľnou energiou a zaujatím sa prejavovala nielen v práci, ale práve v každodennom kontakte a reflexii, ktorú sme v surrealistickom spoločenstve programovo pestovali.

Existovalo pravidlo, že tematické projekty boli koncipované kolektívne a aj Anketa o poézii z roku 1983 vznikala takým spôsobom. Jedna taká otázka znela: V čom vidíte autenticitu poézie? Aký je podľa vášho názoru vzťah medzi autenticitou výrazu a jeho precíznosťou? Ja som bol autorom druhej časti otázky, a odpoveď Evy Švankmajerovej si dovolím odcitovať. "Autenticitu poézie vnímam radarom. Strašným zmyslom, bez ktorého by som mala život ľahší. Inštinkt. Vzťah medzi autenticitou a precíznosťou je hmlistý. Takmer žiadny. Nemajú nič spoločné, hoci sa nevylučujú. Vôl sa nadrie, a nie je preto básnikom. Úradník takisto. (Kto na túto otázku prišiel?)"

V tejto formulácii vrátane nezameniteľnej dikcie vidím jedinečnú ukážku sily Evinho myslenia. Lapidárne a sarkasticky vystihuje podstatu problému, o ktorom sa toho toľko namudrovalo, a dôvetok je už len logickým varovaním pred nepodstatným a zavádzajúcim. A tak si dnes opakujem tie - a mnohé iné slová tejto ženy, ktorá ma, hoci nás 20. októbra navždy opustila, stále pozoruje prenikavým, spýtavým pohľadom.

Autor: FRANTIŠEK DRYJE(Autor je šéfredaktor časopisu Analogon)