Luciano Pavarotti má za sebou v rámci rozlúčkového turné koncerty v Mexiku, Spojených arabských emirátoch, na Ukrajine, v Nemecku, Švédsku, Írsku a ďalších európskych štátoch, po Melbourne spieva ešte v Perthe, Sydney a Brisbane, potom na Novom Zélande, v Hongkongu, Číne a ďalej po celom svete až do júla 2006. Na snímke z jeho nedávneho vystúpenia v Belehrade. FOTO - REUTERS
Sedel za klavírom medzi vysokými kyticami oviazaný šálom a počas celého koncertu nevstal. Dvíhanie zo sedadiel nechal na divákov. Vedel, že jemu, čerstvému sedemdesiatnikovi, všeličo odpustia. Aj ťažkosti s vysokým céčkom, aj kratšie finále árií, drobné zachrípnutie počas O Sole mio, ba aj záverečný kašeľ v spoločnej piesni s obecenstvom Libiamo ne lieti calici z Verdiho La Traviaty. Nadšený vypredaný štadión s tisíckami talianskych Austrálčanov ocenil poslednú možnosť vidieť a počuť nesmrteľného tenoristu posledný raz naživo. Predstavenie ešte vyleštil 65-členný Melbournský symfonický orchester a jeho sopranistka Simona Todarová.
Dva a polhodinový koncert v tenisovej Aréne Roda Lavera pred 15 000 divákmi otvoril austrálsku časť svetového turné LUCIANA PAVAROTTIHO tam, kde sa to všetko pred štyridsiatimi rokmi začalo. Vtedy, roku 1965, už svetoznáma sopranistka Joan Sutherlandová pozvala menej známeho mladého Taliana do Melbournu. Miestni talianski učitelia hudby mu mesiac cibrili hlas a navyše
česť stáť vedľa domácej legendy mu dodala sebavedomie a motiváciu. Kolosálny úspech v Traviate a Donizettiho Nápoji lásky odštartoval fenomenálnu kariéru najpredávanejšieho interpreta klasickej hudby.
Vyše 100 miliónov platní, koncerty, filmy, ale aj charitatívne podujatia bradatého velikána pódií vzbudzujú rešpekt. Azda aj preto teraz, na konci kariéry, sa chodia jeho fanúšikovia do hál skôr poďakovať a naostatok pozdraviť Pavarottiho s talentom od Boha, aj podlomeným zdravím. Aj preto uplynulý víkend spieval skôr smutnejšie melódie Tostiho a Belliniho, viackrát spínal ruky v modlitbách a raz prerušil plánovaný program a vedno s Todarovou precítili Ave Mariu.
Tak ako pred ôsmimi rokmi po koncerte Troch tenorov v Melbourne sme za majstrom Lucianom znovu zašli, keď mu organizátori venovali k sedemdesiatke (oslávil ju 12. októbra) obrovskú čokoládovú tortu v tvare austrálskej mapy a pozvali novinárov. Aj vďaka talianskej kolegyni z Rádia SBS sme mohli položiť niekoľko otázok.
Majstre, ešte stále počujeme doznievať váš zvonivý hlas, ale nakoľko vám zdravotný stav sťažuje vaše vystúpenia?
"V marci som prekonal operáciu krčnej chrbtice a už sa zotavujem, cítim sa v pohode. Žiaľ, choroby a bolesti v posledných štyroch-piatich rokoch mi ubrali veľa síl a stále trpím. Nebyť obrovskej sily hudby, už nespievam. Mám aj iné povinnosti v živote. Lenže tá magická sila ma nepustí, a preto som sa rozhodol, že po sedemdesiatke síce skončím, ale až po veľkolepom svetovom turné. Čaká ma ešte štyridsať koncertov."
Neobávate sa tejto záťaže? V Mexiku jeden koncert padol pre chorobu, musí to byť veľmi náročné.
"Prosme nebesá, aby som vydržal. Cítim sa silný a sľúbil som rodine a najmä dcérke, že jej ukážem krásne miesta vo svete."
Tu v Melbourne sa to všetko začalo. Ako si spomínate na rok 1965?
"Bože môj, to bola pocta. Ani som neveril, keď ma Joan Sutherlandová pozvala. V jeden deň sme zvládli aj dve veľké opery - Luciu a Traviatu. Boli sme neúnavní, ohniví a mladí."
Vraj práve tu ste našli svoj zvonivý hlas. Je to pravda?
"Čiastočne. Môj hlas mi dal do vienka Boh, mama a otec, ktorý bol skvelým tenoristom. V Melbourne som objavil techniku, naučil som sa používať bránicu."
Vtedy ste údajne nebývali v takom pohodlí ako dnes.
"Ó, nie, žiadne limuzíny, drahé hotely a služby. Vďaka patrí promotérovi Charlesovi Dorningovi, ktorý ma ubytoval v jednoizbovom byte pri divadle a postaral sa o mňa. Viedlo ma nadšenie po boku Sutherlandovej."
Ako sa vám páči Melbourne?
"Krásne mesto, rozľahlé, uvoľnené. Plné švárnych Austrálčaniek a talianskych reštaurácií."
Aký je to pocit lúčiť sa s divákmi a dať zbohom tomu všetkému?
"Ťažký. Hudba mi je celým životom, ale teraz to ešte neviem opísať, lebo ma do júla budúceho roka čaká veľa práce. Na poslednom koncerte budeme asi všetci plakať."
Dá sa tenor naštudovať, naučiť, voľajako získať?
"Nie. Hlas tenora je konštruktívny, dedí sa, vyvíja od kolísky. Je úplne iný než barytón, ktorým sa dá bežne rozprávať. Tenor je vzrušujúci, čistý, dá sa ním len spievať, a to tie najkrajšie kúsky."
Ako si spomínate na svoju jedinú cestu na Slovensko?
"Zážitok. Nádherné prijatie. Bol som v Košiciach pred siedmimi rokmi so svojím dlhoročným manažérom Tiborom Rudásom. Predvlani sme ukončili našu výnimočnú spoluprácu. Ľudia v Košiciach boli úžasní, koncert sa vydaril a musel som veľa pridávať. Slovensko má talentovaných umelcov vrátane tenoristov."
Aký bude osud opery po vašom odchode? Neobávate sa o jej budúcnosť?
"Opera bola aj pred Pavarottim, žije a bude žiť. Pred štyridsiatimi rokmi mi hovorili - do čoho to ideš? Pozri sa, nastupuje populárna hudba, kapely, pospievaš si tri - štyri roky a koniec. A hľa - tu sme, opera žije, kvitne, postavili sa ďalšie divadlá a budú v nich zvučať árie aj po mojej smrti."
Spievate aj svojej dcérke uspávanky?
"Pravdaže, to je samozrejmé, ale bude z nej asi rocková hviezda, mali by ste počuť, ako vykrikuje."
Pred ôsmimi rokmi ste nám povedali, že ľahko podľahnete krásnym mladým ženám. Môžete nám prezradiť tajomstvo lásky?
"Bože, vy mi dávate otázky! Nemôžem. Nikto nepozná tajomstvo lásky. Neviete, prečo milujete. Lebo keby ste to vedeli, už to nie je láska. Ženu, jednoducho, ľúbite, a nemáte ju radi len tak pre niečo."
Autor: ANDREJ BUČKO,Melbourne(Autor je spolupracovníkom SME)
