"Piatok trinásteho je môj šťastný deň," konštatuje s odstupom pätnástich rokov Miroslav Brozman. V stane druhého tábora pod pamírskym Pikom Lenina vo výške 5300 m v onen júlový večer deväťdesiateho roku s krajanmi mastil karty, keď sa vonku spustil hluk. "Ide to na nás!" zareval Vlado David, ktorý prvý vybehol pred stan. Po ňom všetci. "Štyridsiatich piatich nás zobralo čelo lavíny," spomína Brozman na leto, keď mal dvadsaťdva. "Nažive sme ostali dvaja." Okrem neho ešte Petrohradčan Alexander Koreň. Lavína ho mlela, ale na rozdiel od iných vrátane troch kamarátov z dediny ho nezomlela. Obrala ho o všetko, čo mal na sebe, skončil v slipoch. Ale nie o život. "Mal som šťastie, v takých chvíľach vám rozum, ba ani poučky o plávaní v lavíne, nepomôžu," tvrdí. "Stále to mám pred sebou ako film. Vyviazol som s rozbitou hlavu a pomliaždeným okom. Po roku mi zistili, že som mal aj zlomnú panvu a v dôsledku omrznutia nôh mi odpadávali nechty." Na hory však nezanevrel: bol dokonca inštruktorom, venoval sa skialpinizmu. Jeho oddiel zo Slovenskej Ľupče sa medzičasom spojil s banskobystrickým UMB a Brozman je jeho členom. "Po nedávnom smutnom prípade na Širokej veži sme zorganizovali kurz záchrany v horách," aktualizuje. (mo)