Naše gymnázium sa tejto akcii venuje už dlho. V rámci celej školy bola naša trieda vybraná, aby sa tejto dobročinnej zbierky ujala. My sme, samozrejme, neodmietli ( kto by chcel ísť do školy v pondelok na sedem hodín?).

"V pondelok 17. októbra 2005 ponúkajú dobrovoľníci na celom Slovensku biele pastelky. Kúpou tejto pastelky pomôžete nevidiacim a slabozrakým ľuďom žiť plnohodnotnejší život. Výťažok zbierky bude venovaný na financovanie aktivít, ktoré ľuďom s ťažkým zrakovým postihnutím pomáhajú priblížiť sa k normálnemu životu. Napríklad, na sprístupňovanie informácií a špeciálne programy, ktorých predmetom je učiť sa samostatne chodiť s bielou palicou, čítať Braillovo slepecké písmo a iné špeciálne zručnosti." Toto je napísané ne letáku, ktorý ste mohli dostať spolu s pastelkou.

Ráno sme išli do "ústredia", kde sme odovzdali súhlas rodičov. Prevzali tričká, transparent, splnomocnenie, džús a horalku. Potom sme sa vybrali pred hypermarket Tesco. Tu sme si vytvorili stanovište pred vchodom a mohli sme začať. Prvých sme oslovili dvoch pánov v kravatách a oblekoch. Hneď si kúpili dve pastelky. Potešili sme sa, že ako nám to ide, ale nie všetko bolo také ružové, ako vyzeralo na začiatku. Veľmi sa mi páčila jedna bezdomovkyňa, ktorá po dlhej chvíľke pozorovania prišla za nami a dala nám 10 Sk (pričom najnižšia suma, za ktorú sme mohli dať pastelku, bola 20 SK) so slovami: "Viacej vám dať nemôžem, lebo sama nemám." Zaujímavý bol aj jeden ufrfľaný dedko, ktorý sa stále niečo vypytoval, a nakoniec prispel sumou 1 Sk. Občas pred hypermarket vybehol SBS-kár a povyháňal bezdomovcov. Oni prispieť nechceli. Rovnako nechceli prispieť ani ľudia z Markízy, ktorí tam nakrúcali nejakú anketu. Zaujímavo prispel jeden "Poloróm", keď siahol rukou do vačku a mne do ruky vysypal kopu mincí (bolo tam viacej ako 20 Sk) a povedal: "Viac už nemám."

Ja som ľudí oslovoval touto frázou:

"Dobrý deň, nechceli by ste sa zapojiť do zbierky Biela pastelka?"

A tu je zopár najzaujímavejších odpovedí:

"Veru nie."

"Uhm, dík."

"Zatiaľ nie"

"Zapojím sa neskôr, nemôžem teraz."

"Nie, ďakujem pekne."

"Ja som tiež zvukovo postihnutá, mne to čo dá."

"Nie, ja som už stará."

"Viete čo, nie, ja dávam na iné."

"Jáj, ďakujem zatiaľ."

"Viete čo, ani nie."

"Rozmeníme a prídeme."

"Nechcem nič."

"Ďakujem, nemáme toľko peňazí nazvyš."

"Ja podporím, keď budem chcieť sama."

"Zatiaľ ešte nepotrebujem."

"Nemám čas, kamarát."

"To načo mi je? Daj Dzurindovi."

"Momentálne nie."

"Sám som slepý." (nebol)

"Ja už nemám drobné, všetko som pomíňala."

"Už ste sa ma pýtali, ďakujem."

"Ja nemám peňáze kamoško." (a to práve vchádzal do hypermarketu)

"Jáj, keby som každého podporovala, nemala by som na chleba."

Nechám na vás, aby ste si utvorili úsudok z týchto odpovedí. Niečo to naznačuje, aký sme my národ. Viacej bolo ľudí, ktorí odmietli, ako ktorí podporili.

Autor: PETER NOVÁK