FOTO

Vyrástol som v meste, kde tých nepodarených menšín máme požehnane. Mesto, v ktorom názvy ulíc máme písané dvojjazyčne a pri ceste do mesta vás okrem bielej slovenskej tabule uvíta aj maďarská modrá. Na uliciach okrem úradného jazyka počuť aj ten z druhej strany hraaníc.

Keď som začal študovať na vysokej škole, kde som stretol výber z celého Slovenska, dostal som sa kvôli týmto tabuľkám do nepekných konfrontácií. V zmesi rôznych nárečí, ktoré sa tam nazbierali, moja slovenčina znela najčistejšie. Dokonca ma viacerí pochválili. Keď som sa však zmienil, odkadiaľ pochádzam, už som podľa nich mal prízvuk. A keď som povedal, akú mám národnosť, už bola moja slovenčina úplne nanič.

Moje mesto, moja národnosť boli dôvodom, aby som si musel vypočuť prednášky o zlých Maďaroch, o tom, aké nehorázne výhody ako príslušník menšiny mám, o tom, ako sa na juhu Slovenska nedorozumiete po slovensky, že na slovenských školách sa musia učiť z maďarských čítaniek. Ich predstava, že slovenskí Maďari každú voľnú chvíľu kujú zákerné plány, ako posunúť hranice viacej na sever, ma veľmi pobavila. No zároveň som sa veľmi zhrozil , lebo to mysleli vážne.

Celý život som chodil do slovenských škôl. Nikto mňa ani mojich spolužiakov nikdy nenútil učiť sa z maďarských čítaniek. O žiadnych výhodách pre maďarskú menšinu neviem. Ak dáka existuje, dajte mi vedieť, rád by som ju využil. Ak sa za výhodu nepovažuje to, že vždy sa nájde niekto, kto vás rád poučí o tom, aký ste zlý tým, že ste Maďar. Tiež by som chcel všetkých ubezpečiť, že moja rodina má celkom prozaické problémy. Čo navariť, upratať byt, vyplatiť inkaso. Žiaľ, na osnovanie maďarskej revolúcie nám nezostáva čas.

Myslím si, že každému súdnemu človeku musí byť jasné, že hranice sa nebudú meniť žiadnym smerom. Dúfam, že jedného dňa zmiznú úplne. Ak niekoho naštvú reči o obnovení veľkého Uhorska alebo slovenských tankoch na Budapešť, je mi ho úprimne ľúto, lebo uveril hlupákom.

Raz som čítal knihu od Imricha Kertésza v slovenskom preklade. Mal som ju položenú na stole. Môj známy ju začal listovať a keď zbadal maďarské meno, povedal: "To hádam nečítaš nejakého feferóna." "Ten feferón dostal Nobelovu cenu za literatúru," odpovedal som mu.

Do svojho mesta potrafím vždy, či tam tá modrá tabuľa bude, alebo nie. A ani sa v ňom nestratím, nech je tam Trieda sovietskych kozmonautov, Malohontská ulica alebo Malohonti úcta. Je mi veľmi ľúto, že niekto túto tému zneužíva na to, aby si prilepšil o nejaké to percento.

Často som dostal otázku, či sa cítim Slovákom alebo Maďarom. Nevedel som na ňu odpovedať. Až neskôr som pochopil, že je to zle položená otázka. Pretože toto nie je futbal, kde môžete kopať iba za jeden tím. Ja si nemusím vyberať. Možno to je tá moja výhoda, ktorú má len menšina, byť súčasťou dvoch národných identít.

ligart.blog.sme.sk

Autor: LADISLAV LIGÁRT