že spolupracoval s komunistami. Stal sa hrdinom, ale aj vedcom, čo ukázal, že treba rozmýšľať o následkoch objavu. Pred 35 rokmi - 18. februára 1967 - Oppenheimer zomrel na rakovinu.

Julius Robert Oppenheimer sa narodil v New Yorku v rodine nemeckého imigranta. Výborne sa učil, mal nadanie na jazyky. Vynikal však najmä v chémii a fyzike.

Skončil Harvard, odišiel do Británie a potom na univerzitu v Nemecku. V tom čase už vedel, že sa celý život bude venovať atómu. Lákala ho energia, ktorú v sebe má. Oppenheimer sa narodil do atómovej doby. Vedci sa na začiatku minulého storočia blížili k poznaniu o využití atómovej energie. Do čisto vedeckého súperenia však zasiahla vojna.

Na jej začiatku boli najbližšie k pokoreniu atómu Nemci. Väčšina ich špičkových vedcov utiekla pred Hitlerom a ten opovrhoval „židovskou fyzikou“. Hitlerovo Nemecko sa neskôr výskumu atómovej bomby vzdalo. Práve obavy pred hroznou zbraňou v rukách šialenca však naštartovali Ameriku.

Zvláštnu úlohu v tom zohral list, ktorý prezidentovi Rooseveltovi napísali vedci - aj emigranti z Nemecka a Talianska. Dodnes okolo neho existujú dohady. Nevie sa, kto a ako ho vlastne napísal. V každom prípade v roku 1939 prezidenta oslovili najväčšie kapacity vedy a atómovej fyziky. Možno to bol Albert Einstein, možno Enrico Fermi (urobil prvú reťazovú reakciu pri delení atómu), ktorý Roosevelta varoval pred zničením ľudského pokolenia, ak sa nacistom podarí zostrojiť prvú bombu.

Washington ich slová zobral vážne a vyčlenil na výskum miliardy z federálneho rozpočtu. V Novom Mexiku na juhu Spojených štátov vyrástlo v roku 1943 v púšti laboratórium. V Los Alamos sa začal projekt Manhattan. Od začiatku bol na čele tajného projektu Julius Robert Oppenheimer.

Dostal od vlády dva roky na to, aby zostrojil bombu. Išlo o obrovskú vedeckú výzvu a možnosť zapísať sa do dejín. Bol tu však aj morálny a etický konflikt. Oppenheimer a jeho ľudia si najlepšie vedeli predstaviť, čo môže atómová bomba spôsobiť. Po vojne to povedal aj Einstein: „Keby som bol vedel, že sa Nemcom nepodarí vyrobiť atómovú bombu, nepohol by som ani prstom“.

Oppenheimer mal strach a pochybnosti. V čase vojny však považoval za dôležitejšie pomôcť Amerike a svetu proti Hitlerovmu Nemecku. Nezlomili ho ani jeho spolupracovníci a vedci, ktorí sa zrazu svojho objavu zľakli.

Oppenheimer nakoniec necúvol ani po páde fašistov. Podporil plán Washingtonu zhodiť bombu na posledného nepriateľa - Japonsko. Jeho kolegovia Ameriku vyzývali, nech sa len bombou vyhráža. Atómová komisia na čele s Oppenheimerom však vláde odporučila ísť naostro. „Iste, bolo by najlepšie, keby sa to nestalo. Nemali sme ani potuchy o vojenskej situácii Japoncov. Podvedome sme však boli presvedčení, že je nevyhnutná,“ povedal neskôr Oppenheimer.

Začiatkom augusta 1945 padli bomby na Hirošimu a Nagasaki.

Oppenheimer sa stal hrdinom. On však z tímu v Los Alamos odišiel. Neskôr bol predsedom poradného výboru komisie pre atómovú energiu vlády USA. Keď v roku 1948 vyvinuli svoju vlastnú atómovú bombu Rusi, postavil sa proti americkému plánu na vodíkovú.

Oppenheimer sa trápil. Konal som správne? Trýznila ho otázka. Jeho trápenie vyvrcholilo na začiatku 50. rokov, keď Washington opantal senátor McCarthy, ktorý chcel očistiť Ameriku od komunistických špiónov. Videl ich všade, a preto nemohol uniknúť ani Oppenheimer.

Obvinili ho, že sympatizoval s komunistami a pracoval pre Moskvu. Skutočne k nim mal blízko. Ale len počas Španielskej občianskej vojny v roku 1936. Nikdy však komunistom nebol a neskôr, s novou priateľkou, sa od nich odvrátil. Podľa zverejnených dokumentov Moskve nikdy nevyzradil recept na atómovú bombu.

Stiahol sa do Princetonu. Tam prednášal, ale zaoberal sa hlavne vzťahom vedy a etiky. Do konca života rozmýšľal, čo je povinnosťou vedca. Má okrem bádania aj rozmýšľať nad dôsledkami svojej práce? Nemal by v záujme ľudstva utajiť svoje objavy?