Anvara priviezli do kábulskej detskej nemocnice, kde liečia tuberkulózu, v stredu 15. februára. V sobotu bol na tom dvaapolročný chlapec podľa lekárky omnoho lepšie. Nechápem, ako vyzeral pred štyrmi dňami. Na posteli totiž leží vychudnuté telíčko s obrovskou hlavou. Spoza zatvorených viečok mu vyteká žltohnedý hnis, ťažko dýcha a chvíľami mu vyletí z úst krvavý hlien.

Jeho mama Narita sa spokojne usmieva a hovorí: „Vôbec nehýbe nohami ani rukami, ale hlavne že nás sem prijali.“ Potom sa posťažuje: „Mám ešte jedno invalidné dieťa. Predtým mi naň Červený kríž dával jedlo, šesť mesiacov som však nič nedostala. Nemáme čo jesť, tak som rada, že v nemocnici nakŕmia aspoň nás dvoch.“

Na chodbe mi mladá lekárka Džamila šeptom vysvetľuje: „Je tu preto, že má tuberu, a to je nákazlivé. Inak však prekonal zápal mozgových blán, je čiastočne ochrnutý a nevidí. To mi tu nevyliečime. Vlastne ho môžeme len kŕmiť, dávať mu lieky a hlavne ho izolovať.“

Koľko ich vlastne je?

„Čo tu v Kábule, tu je tuberákom hej, ale čo majú robiť ľudia v najchudobnejších odľahlých provinciách? Nech vám na ministerstve zdravotníctva hovoria, čo chcú, v skutočnosti nikto nemá prehľad, koľko je v krajine chorých, koľko na následky akej choroby zomiera. Jediné, čo vám môžem stopercentne potvrdiť, je, že diagnózu TBC píšeme do dotazníka deň čo deň častejšie,“ hovorí doktor Muhamad Kasim ešte vo dverách do svojho ženského stacionára pre pacientky s ťažkou formou tuberkulózy.

Bol piatok - džuma, v Afganistane voľný deň a pán primár bol v neveľkej budove v kábulskej štvrti Parwan sám. Plnil úlohu strážnika, vrátnika, ošetrujúceho lekára, sestričky i kuchára. Má pravdu. Nikto ani presne nevie, koľko má dnes Afganistan obyvateľov. Milióny utečencov i mŕtvych, chaos i nárazové presuny veľkých skupín obyvateľstva znemožnili akúkoľvek registráciu. Tým skôr nikto nedokáže odhadnúť, koľko ľudí ročne ochorie a zomrie na následky tuberkulózy. Len v nemeckom centre v kábulskej štvrti Vazir Akbarchan za rok prijmú skoro trinásťtisíc pacientov. Podľa toho, akou formou trpia, prejdú tu šesť, osem či dvanásťmesačným liečením.

Prídu po chlieb, nie po lieky

V afganskom inštitúte TBC sa snažia o podobnú terapiu. „Mnoho ľudí príde, my im dáme lieky, o tri týždne je im lepšie a oni sa už neukážu,“ hovorí doktor Abdul Wahill.

V nemocnici je taká zima a tak sychravo, že pokiaľ sem zavíta niekto zdravý, odíde celkom isto s nejakou chorobou. I pán doktor je celý skrehnutý, ale plný energie.

„Tak sme si vymysleli takú fintu. Dávame im pri každej návšteve najesť, potom k nám prichádzajú každý deň nie kvôli liekom, ale kvôli kúskom chleba, hrsti fazule a špeciálnej kalorickej sušienke.“

Ideálne prostredie

Tuberkulóza je choroba chudobných. Ak je niečoho vôbec v Afganistane dostatok, tak sú to žobráci, utečenci a chudáci. Choroba sa šíri aj napriek snahe západných humanitárnych organizácií.

„Predstavte si, že v jednej miestnosti spí, je, jednoducho žije desať ľudí. Vonku je zima, na drevo nemajú, takže sa nevetrá a okná majú zakryté špinavými handrami. Nedostane sa k nim ani lúč slnka. Jedia chlieb a múku z moruší, pijú čaj. Na ulici chodia v mraze bez ponožiek, sú v psychickom strese, riady takmer neumývajú, pretože nemajú vodu. Dokážete si predstaviť ideálnejšie prostredie pre tých tvorov, čo spôsobujú tuberu?“ hovorí nahnevane doktor Muhamad Kasim.

Sedí na zemi hneď vedľa dymiacej pece a pokašliava. Nad hlavou má otrhané farebné plagáty znázorňujúce, ako sa má správať rodina, v ktorej jeden z členov ochorel na tuberkulózu. Hnedá vychudnutá žena vykašliava krv a muži v rukaviciach a s rúškom na ústach zničené časti pľúc zakopávajú do zeme. Na ďalšom obrázku je misa s hnedočervenými hlienmi. Muž ich opäť zahrabáva do zeme a nádobu vyvára vo vode.

„Je to absurdné myslieť si, že v chudobnej afganskej rodine, kde nikto nevie čítať a písať, budú chorí chodiť s rúškom a tí, čo sa ešte nestačili nakaziť, si zaobstarajú rukavice a budú vyvárať riady,“ smeje sa lekár. „Keď má niekto otvorenú tuberu, skáču z neho baktérie na vzdialenosť troch metrov a títo ľudia spia natlačení jeden na druhého,“ dodáva trpko Muhamad Kasim.

Pracoval v tejto nemocnici i za vlády talibov. Tvrdí, že mu je celkom jedno, kto vládne v krajine, len ho trochu obťažovalo, keď mu fundamentalisti zakazovali nielen prehliadať, ale i hovoriť s pacientkami, takže musel dávať cez okno rady sestričkám a viesť ich ako autíčko na diaľkové ovládanie.

Hory a neporiadok

Najhoršia situácia s TBC je v chladných a chudobných provinciách ako Badachšán v horskej oblasti Hilmand a Paktíja, v utečeneckých táboroch a v chudobných kábulských štvrtiach.

Šéf zahraničného odboru na ministerstve zdravotníctva Abdul Hadži Wahid mi ukazuje zoznam programu, nad ktorým drží patronát svetová zdravotnícka organizácia OSN (WHO). „Bez nich by to bolo horšie, ale ani tí situáciu nedokážu zvládnuť.“

Koľko ľudí však trpí na TBC, nevie. „Náš pracovník, čo mal toto na starosti, pred niekoľkými rokmi zomrel. Ministerstvo nám nedokáže ani priviesť drevo, aby sme sa zohriali a vy žiadate presnú štatistiku,“ rozčuľuje sa, keď sa snažím zistiť aspoň nejaké údaje.

Najväčším problémom Afganistanu je, že z troch štvrtín ho tvoria hory. Veľa provincií je v zime, keď napadne sneh, neprístupných. Lekárska starostlivosť v horách je minimálna. Naopak, hneď ako sa otvoria horské priesmyky, ľudia sa dajú do pohybu a s nimi i nákazlivé choroby.

Vakcinácia pod patronátom WHO sa uskutočňuje iba vo veľkých mestách a naráža predovšetkým na to, že ľudia nechápu jej dôležitosť. Ako priznávajú mnohí lekári, za vlády talibov bol v očkovaní väčší poriadok. Ľudia sa báli nepočúvnuť akékoľvek nariadenie.

Talibovia povolili zdravotníkom vstup dokonca i do oblastí ovládaných Severným spojenectvom - do provincií Kapisó a Parwan. „Talibovia nám povedali: idete tam, ľudia to potrebujú, lenže mudžahedíni nás skoro zastrelili,“ sťažuje sa lekár, ktorý ma prosil, aby som jeho meno neuvádzala, pretože akákoľvek kritika súčasného režimu by ho mohla pripraviť o miesto.

Radšej mŕtva ako opozeraná

Miestne nemocnice si nechávajú zaplatiť za vyšetrenie aj za drahé lieky. Vzniká tak uzavretý kruh - turberkulózu majú predovšetkým chudobní, tí však nemajú prostriedky na liečbu, sú negramotní, neodhadnú závažnosť ochorenia a nemajú žiadne informácie o centrách, kde im humanitárni pracovníci môžu bezplatne pomôcť.

„Zomiera mi asi desať percent pacientov. To sú tí, čo prídu neskoro. Okrem toho asi štyridsať percent tuberákov lekár nikdy neuvidí. Vykašlú si vlastné pľúca a zomrú bez lekárskej pomoci,“ hovorí doktor Muhamad Kasim.

Medzi chorými je dvakrát viac žien než mužov. Parazit má rád slabých a afganské ženy slabé sú. Rodia mnoho detí, ťažko pracujú, zle jedia. Okrem toho manžel svoju partnerku často k doktorovi nepustí len preto, aby ju náhodou nikto nevidel odhalenú. Bude mať radšej manželku mŕtvu než opozeranú.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME