14. marca, v deň vzniku Slovenskej republiky, si nijaká verejná inštitúcia, tobôž nie vojenská škola, nemohla dovoliť neoslavovať. Na obrázku je plukovník Perko pri prejave roku 1944. Dolu v popredí je veliaci dôstojník stotník Pavol Jamrich, profesor latinčiny, ktorý sa takisto zúčastnil SNP a postihol ho podobný osud ako jeho veliteľa. |
Fotografie, ktoré vám posielam, sa viažu na moje stredoškolské štúdium v Štátnej slovenskej vojenskej reálke. Nejde mi však o moju osobu, ale o vtedajšieho pplk. Emila Perka, ktorý bol veliteľom školy a po druhej svetovej vojne Československej ľudovej armády.
Keďže sa obsah listu vzťahuje aj na nezverejňované fotografie, dovoľujem si ďalej o jeho list sa iba opierať.
Kto vlastne bol Emil Perko a aké boli jeho osudy? Ako vyplýva z listu pána Kukana vo vojnových časoch bol v hodnosti podplukovníka veliteľom (v civilnom sektore by sme povedali riaditeľom) významného vojenského učilišťa, ktorého činnosť značne presahovala múry školy. To vidieť i z fotografie takmer stočlenného speváckeho zboru, dobre známeho nielen v Martine, ktorý sprevádzala miestna vojenská hudba. Fotografia je z roku 1944, no v tých časoch bolo dôležitejšie čosi iné: podplukovník Perko sa aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania a po jeho vypuknutí sa stal veliteľom posádky v Martine a od 9. septembra 1944 veliteľom 5. taktickej skupiny 1. československej armády na Slovensku. Po oslobodení ho povýšili na generála a dostal viacero vyznamenaní, medzi inými sa roku 1945 stal nositeľom Radu SNP 1. triedy a roku 1947 dostal sovietsku medailu Partizánovi vlasteneckej vojny I. stupňa. To ho však, ako mnohých iných príslušníkov slovenskej armády zúčastnených v SNP, neochránilo pred perzekuáciami, ktoré na seba nedali dlho čakať - už v roku 1951 generála Perka "preradili" do zálohy. To znamenalo, že smel pracovať v zberných surovinách, v tehelni, v hydinárni a na iných podobných miestach neadekvátnych jeho vzdelaniu, ľudským vlastnostiam a organizačným schopnostiam.
Podľa Štefana Kukana z Nitry Kveta Dašková
Mnohí z vás si uchovávajú podobné spomienky na už nežijúcich blízkych, dokumenty o minulosti. V rodinách sa zavše s pietou, zavše rozpačito prekladajú z miesta na miesto fotografie a rôzne písomnosti z čias prastarých mám, otcov, strýkov, tiet, známych. A o tie ide: Zachráňme spoločne, čo sa ešte dá.
Čo konkrétne máme na mysli?
Posielajte nám fotografie obyčajných i nekaždodenných verejných udalostí, fotografie zo súkromného života, slávnostné i z práce. Zábery dedín, miest, dopravných prostriedkov, prírodných pamiatok. Pohľadnice i listy z čias mierových i z prvej a druhej svetovej vojny, z vojenčiny aj zo zámoria, od tých, čo tam odišli. Písomnosti, ako sú úradné oznámenia, osobné doklady, súdne rozhodnutia, zaujímavá súkromná i obchodná korešpondencia, denníky, pamätníky - slovom všetko, čo vydá svedectvo o dobe.
Časové ohraničenie: dozadu, do hlbín histórie nijaké, smerom k dnešku zhruba do polovice 20. storočia.
Tu treba vysloviť dôležitú prosbu: Bez určenia KTO je na fotografii, alebo ČO fotografia zobrazuje, z AKÉHO obdobia pochádza, k ČOMU sa viaže, prípadne bez ďalších informácií nie je fotografia či písomnosť dokumentom, nemá výpovednú hodnotu, a teda ju nemožno použiť.
Každý dokument treba očíslovať (tak, aby sa nepoškodil), a v osobitnom sprievodnom zozname uviesť k číslu popis, vysvetlivku, prípadne meno a adresu autora, ak je známy. A všetko označiť menom odosielateľa.
Ako to chceme použiť?
Najzaujímavejšie a najoriginálnejšie materiály uverejníme na stránkach SME a potom z nich spojovacím textom historik Dušan Kováč spolu s Vydavateľstvom Q 111 vytvoria originálnu publikáciu.
Dvadsiati vyžrebovaní účastníci tohto zberateľsko-záchranárskeho podujatia dostanú úspešnú knihu Dušana Kováča 20. storočie, storočie svetla - storočie temna (Slovensko v 20. storočí) a knihu Milana Lasicu: Piesne a iné texty.
Kam posielať materiály?
Vydavateľstvo Q 111, J. C. Hronského 4,
831 02 Bratislava
e-mail: Q111@stonline.sk
Vychýrený žiacky spevokol. Plukovník Perko sedí uprostred. |