Regina Ovesny-Straka "pendluje" medzi Viedňou a Braislavou už jedenásť rokov. Prišla na Slovensko v čase, keď banky začínali byť naozaj bankami.
V Bratislave prežije celý týždeň, dokonca ani nie na všetky víkendy odchádza. Má dva domovy, líšia sa len tým, že v tom viedenskom žije mama.
Pred jedenástimi rokmi ste pôsobili na Slovensku v inej banke. Ako ste vtedy vnímali Slovenskú sporiteľňu?
- Sporiteľňa bola veľký kolos. Sotva som prišla, dozvedela som sa že Slovenská sporiteľňa má skvelé treasury, ale zvyšok je ťažkopádny. Bola to banka s povesťou pozostatku socializmu, kde sa dajú peniaze uložiť, ale len ťažko požičať. Sporiteľňa mala imidž príliš konzervatívneho, pomalého, štátneho peňažného ústavu.
Komunikovali ste s touto bankou?
- Samozrejme, najmä s oddelením treasury. Mali sme navzájom otvorené úverové linky, prednosťou sporiteľne bolo, že mala viac peňazí ako ostatné banky. S vrcholovými manažérmi som hovorila sporadicky, s niektorými viac, s inými menej.
Mali ste predstavu o tom, čo vás čaká, keď ste dostali ponuku šéfovať Slovenskej sporiteľni?
- Myslela som si, že mám predstavu. Bolo to však iné. Už v tom čase bola sporiteľňa iná. Začali sa v nej robiť zmeny. V štátnej banke to nie je jednoduché. V deväťdesiatych rokoch ešte vplývala na sporiteľňu politika, viem si predstaviť, že ľudia z vrcholového manažmentu museli veľa "korčuľovať". Cítila som ponuku ako výzvu. Mala som výhodu, že banka, v ktorej som dovtedy pôsobila mala tiež záujem sporiteľňu kúpiť, takže som už veľa vedela. Napriek tomu ma veľa vecí prekvapilo.
Prečo je lepšia súkromná ako štátna banka?
- Principiálne si myslím, že štát má riadiť štát a nie podnikať. Štát, žiaľ alebo našťastie, nie je podnikateľ. Keby sa sústredil na podnikanie, nemohol by plniť sociálne funkcie. Firma, ktorá chce byť úspešná na trhu, potrebuje súkromného majiteľa.
Politika bankám škodí?
- Štátna banka podlieha politickým vplyvom, to sa nedá vylúčiť, taký je život. Politika v podnikateľskej sfére nerobí dobrotu. - Samozrejme, aj banky potrebujú komunikáciu s politikou a politikmi. Je však iné, ak sa rozprávame ako partneri, ako keď iba poslúchame príkazy. Podriadenosť akejkoľvek politike v banke nie je dobrá situácia.
Čo ste museli urobiť ako prvé, keď ste do sporiteľne prišli?
- Musela som sa orientovať. Bola som trocha stratená. Počúvala som ľudí, dostávala som veľa protichodných informácií a hodnotení. Chvíľu trvalo, kým som ich vedela rozlíšiť. Popri tom bolo treba banku meniť, musela som robiť aj nepopulárne kroky. Transformácia banky je zložitá, nemožno príliš dlho zvažovať, treba začať hneď a musí sa robiť rýchlo.
Prečo?
- Existuje riziko, že ak otáľate a nejdete do toho rýchlo, ľudia majú pocit, že sa nič nezmení, hoci zmeny očakávali. Rýchlo sme menili organizačnú štruktúru, vytvárali sme stratégiu a nové pravidlá. A museli sme aj prepustiť ľudí.
Čo okrem zmeny štruktúry bolo najdôležitejšie?
- V Slovenskej sporiteľni nebol klient pánom. Banka nebola aktívna, nepýtala sa, čo ľudia potrebujú. Pracoviskám sa hovorilo likvidatúra. Už len to slovo je také studené a nepekné. Pýtala som sa, či likvidatúry slúžia na likvidáciu klientov. To nie je lingvistická hra, to bol obraz správania sa banky ku klientom. Banka nemá klientov administrovať, banka má predávať svoje produkty, má radiť.
Ako ste prelomili staré zvyky?
- Snažila som sa vysvetľovať, že zásadne musíme meniť štýl práce. Nemôžeme len čakať a plniť smernice, ktoré často všetko komplikujú. Banka žije z čísiel, ale musí vedieť presvedčiť o kvalite tak, aby klient platil za službu a nemal pocit, že nás obťažuje. Pracovníci skúšali pristupovať ku klientovi po novom a zistili, že to ide. Pochopili zmysel zmien a prijali ich. Na tom pracujeme stále, to je nekončiaci sa príbeh.
Bolo ťažké presvedčiť ľudí v banke, napríklad o tom, že sa majú na klienta usmievať?
- Nie, nebolo to ťažké. Bola som prekvapená ako rýchlo a v akom rozsahu akceptovali nové nároky na seba. Samozrejme, nestačilo to povedať len raz, ale existovala tu vôľa meniť sa. Vypracovali sme štandardy, napríklad aj na to ako sa predstavovať do telefónu.... Napríklad moja sekretárka povedala, kto je, čo je a spýtala sa "čo môžem pre vás urobiť?". Muži na druhej strane linky mali občas pocit, že dostávajú inú ako biznis ponuku. Nepríjemné skúsenosti vyvolávali pochybnosti, či to má zmysel. Hovorievala som - čakajte, čakajte. Netrvalo dlho a ľudia si zvykli, že byť slušný - aj do telefónu - je normálne.
To je možno tá jednoduchšia tvár zmeny.
- Áno, oveľa komplikovanejšie bolo prijatie a vyrovnanie sa s tlakom na výsledky. Bankové služby a produkty sa nepredávajú samé, nasadenie sa muselo zvýšiť.
Banka sa v posledných rokoch veľmi zmenila. Pre koho je určená?
- V prvom rade sme bankou pre obyvateľstvo. Druhou cieľovou skupinou sú malé a stredné podniky. Samozrejme, máme klientov aj spomedzi veľkých fi-riem, ale nemáme ambíciu byť špecializovanou korporátnou bankou. Silnou stránkou sporiteľne sú služby pre obyvateľov, v tomto zmysle sme klasickou retailovou bankou. Takých bánk nie je na svete veľa, možno sa o to viaceré usilujú, ale nie vždy im to ide.
Je to taký ťažký biznis?
- Byť dobrou sporiteľňou znamená mať širokú sieť pobočiek, veľa klientov, tradíciu, vzťahy... To všetko my máme a vieme s tým pracovať. Ak sa dnes orientuje aj na malých a stredných podnikateľov, tak je to len logické pokračovanie. Sme tam, kde malé podniky vznikajú a fungujú, nemajú k nám ďaleko.
Ako reagujú podnikatelia na vašu ambíciu slúžiť im?
- Čísla svedčia o tom, že veľmi dobre. Získali sme už slušný podiel na trhu. Vytvorili sme obchodné centrá po celom Slovensku, kde sa poradcovia starajú len o podnikateľov. Podnikatelia už akceptujú, že Slovenská sporiteľňa im dokáže vytvárať podmienky na financovanie projektov. V segmente máme teraz asi 12-percentný trhový podiel. A začínali sme z nuly.
Na Slovensku ste už jedenásť rokov. Je bankový trh už štandardný? Čo mu ešte chýba?
- Málo rozvinutý je kapitálový trh. V malej krajine akou Slovensko je, nie je jednoduché ho vytvoriť a uživiť. Obchod s cennými papiermi je teraz okrajový, ale chýba. Inak máme skoro všetko, ba možno aj viac ako napríklad v Rakúsku.
To naozaj?
- Naozaj. V Rakúsku napríklad doteraz neponúkajú banky kreditné karty.
Majú banky skutočne záujem na fungovaní kapitálového trhu, keď je to pre ne konkurencia?
- Kapitálový trh nie je v pravom zmysle konkurenciou bankám. Ekonomika na Slovensku sa rozvíja veľmi dobre, ľudia môžu viac šetriť, ale nemajú dosť možností investovať. Banky by mohli fungovať ako poskytovatelia investičných služieb. Keď klient takú službu nedostane doma, ide do zahraničia. A tým strácajú aj banky.
Slováci si zvykajú žiť na dlh. Spotrebiteľské úvery sa stali súčasťou životného štýlu. Nie je pre banku veľké riziko poskytovať ich?
- Banka vždy musí akceptovať riziko, to je súčasť tohto biznisu. Veľmi bezpečné sú úvery na bývanie. Ľudia nechcú stratiť strechu nad hlavou. Spotrebné úvery sú iná kategória, iné sú aj lehoty splatnosti a úročenie. Máme tzv. scoring systém, hodnotíme schopnosť klienta splácať úver. Niekedy sme možno opatrnejší, ale chránime tak seba i klienta. Chceme to mať pod kontrolou.
Čo si myslíte o snahe uplatniť cenovú reguláciu pri poplatkoch za bankové služby?
- Slováci sú podľa mňa dosť dospelí na to, aby sa vedeli rozhodnúť a vybrať si to, čo potrebujú bez vodenia za ruku. Každý štátny zásah obmedzí trh, obmedzí slobodu.
Nie je to ale aj tak, že banky sa dokážu dohodnúť, ale samé tak obmedzia súťaž?
- Keby sa banky dohodli, riskujú obrovskú pokutu od Európskej komisie. V Rakúsku sa to stalo, bankári na to nespomínajú ako na príjemnú skúsenosť. Boli by sme naozaj hlúpi, keby sme sa o takú dohodu čo i len usilovali. Aj keď sú medzi slovenskými bankami dobré vzťahy, nie sú až také dobré, aby sme sa dokázali dohodnúť. Bankový trh je veľmi konkurenčný, je to naozaj tvrdý biznis. V konečnom dôsledku by spoločný postup ublížil najmä bankám, lebo by stratili klientov i dôveru.
Pred desiatimi rokmi ste si čítali slovenské rozprávky, aby ste sa naučili jazyk. Čo čítate dnes?
- Teraz už slovenské noviny. Najviac však čítam v angličtine, dostávam rôzne prehľady, štúdie, samé odborné záležitosti. Len cez dovolenku sa dostanem k beletrii, vtedy uprednostňujem nemčinu.
Autor: Eduard Žitňanský(Autor je redaktorom magazínu Profit.)
