Ángel Gurría berie svoju kandidatúru vážne a nenecháva nič na náhodu. V súčasnosti dokončuje sériu návštev všetkých členských štátov OECD, kde lobuje za svoje zvolenie na čelo organizácie. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Bývalý mexický minister financií sa nehrá na falošnú skromnosť, myslí si, že práve on povedie organizáciu, ktorá združuje 30 vyspelých krajín
Narodil sa pred 55 rokmi a väčšinu života strávil službou štátu - či už na mexickom ministerstve financií, ministerstve zahraničných vecí, alebo v rôznych štátnych finančných inštitúciách. Ozdravil verejný dlh a Mexiku nasadil finančný "pancier", ktorý krajinu chráni proti krízam. Časopis Euromoney ho vyhlásil za ministra financií roka 1999 a o rok neskôr mu Svetové ekonomické fórum pririeklo kreslo ministra financií vo fiktívnom "kabinete snov". Po prehratých voľbách v roku 2000 opustil miesto vo vláde, nový prezident Vicente Fox však jeho zásluhy ocenil tým, že ho navrhol na miesto generálneho sekretára Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Dnes je JOSÉ ÁNGEL GURRÍA považovaný za najhorúcejšieho kandidáta.
Ste veľkým fanúšikom futbalu. Raz sa vám vraj podarilo vyrobiť faux pas, keď ste na zápase Chivas de Guadalajara proti Águilas del América sedeli v sektore Águilas oblečený v drese Chivas...
Pozor, to nebolo žiadne faux pas. Bol to zámer. Majiteľ Águilas je zároveň šéfom veľmi veľkej mexickej televíznej spoločnosti. Pozval ma, aby som zápas sledoval s ním v jeho lóži. Tak som mu povedal, že pozvanie prijmem, len ak mi dovolí byť tam v drese môjho obľúbeného tímu. Nakoniec som tam bol nielen ja, ale aj moja manželka a obaja sme mali na sebe tričká Chivas. A mimochodom, vtedy sme vyhrali.
Ako ministrovi financií vám to asi na popularite nepridalo - najmä u fanúšikov Águilas.
Ani nie. Tí ma nenávideli už predtým. (Smiech.) Fanúšikom Chivas som bol už od desiatich rokov, keďže som žil v Guadalajare, odkiaľ ten tím je. A sú čertovsky dobrí, päťkrát za sebou vyhrali ligu a mali väčšinu aj v národnej reprezentácii.
Táto demonštrácia podpory svojmu tímu nebola jediným prípadom, keď ste sa v živote ocitli tak trochu mimo miesta, kam patríte. V roku 1994 po zavraždení prezidentského kandidáta Luisa Donalda Colosia ste vtedy ako šéf rozvojovej banky Nacional Financiera zabránili kríze a kolapsu finančných trhov. Krátko nato sa zo skúseného ekonóma stal minister zahraničných vecí. Prečo?
Nebola to moja voľba. Rozhodol prezident Zedillo. Bol to nový prezident, zostavoval novú vládu. Chcel, aby ministerstvo zahraničných vecí pracovalo aj na rozvoji podnikania, exportu a investícií. Nemáme totiž v zahraničí veľmi rozšírenú sieť obchodných zastúpení. Okrem toho prezidentovi veľmi záležalo na rokovaniach s Európskou úniou o voľnom obchode, takže som Európanom volal ešte v tú noc, ako sme vyhrali voľby. Nečakal som, kým sa oficiálne ujmem úradu.
Dá sa povedať, že ako šéf diplomacie ste sa zaoberali najmä hospodárstvom?
Mali sme finančnú krízu, mali sme hospodársku krízu. Musel som nejako pomôcť. Veľmi rýchlo som pochopil, že mexickej verejnosti sa nepozdáva fakt, že minister zahraničných vecí zasahuje do záležitostí peňazí. Chceli, aby sa minister zahraničných vecí sústreďoval na zahraničnú politiku, medzinárodné vzťahy, v našom prípade najmä na veľmi intenzívne, hoci pomerne zložité, vzťahy so Spojenými štátmi, a tak ďalej.
Zjavne potom nebolo pre vás ťažké prejsť na čelo rezortu financií...
Ministerstvo financií bolo pre mňa prirodzeným prostredím. Už predtým som na ňom pracoval vyše 20 rokov, potom som viedol rozvojovú banku, exportno-importnú banku, zreštrukturalizoval som verejný dlh a dohliadal som na finančnú stabilitu verejného sektora. Takže nástup do funkcie ministra financií bol pre mňa prirodzeným vývojom.
Museli ste sa stráženia verejných financií chopiť až tak dobre, že sa vám v roku 2000 začali búriť zamestnanci ministerstva pre nevyplatené vianočné odmeny?
Ale nie. (Smiech.) Stalo sa to, že sme mali problém s rozpočtom, pretože klesali svetové ceny ropy. Museli sme nutne znížiť výdavky. Navyše, v roku 2000 sa menil kabinet. Vznikla tak otázka, kto by mal rozhodnúť o vyplatení vianočných odmien - stará vláda alebo nová? Priklonili sme sa teda k možnosti, aby o tom rozhodli tí noví a prípadne si tak mohli vytvoriť dobré vzťahy so zamestnancami. No to je len jedna z mnohých vecí. Vláde, ktorá prišla po nás, sme urobili oveľa väčšie služby. Medzinárodnému menovému fondu som päť rokov pred splatnosťou vrátil pôžičku za tri miliardy dolárov, takže nový prezident Vicente Fox už nemusel nič splácať. So Svetovou bankou a Medziamerickou rozvojovou bankou sme pripravili úverové nástroje na ochranu ekonomiky pred krízami. Nazvali sme ich blindaje - pancierovanie ekonomiky. Veľmi mi polichotilo, keď som zistil, že tento pojem začali používať aj v iných krajinách. Nechcem od nich ani peniaze za autorské práva. (Smiech.)
Opatrenia, ktoré ste prijali na znižovanie výdavkov a ozdravenie ekonomiky, sú určite výborná vec, asi sa však ťažko vysvetľovali verejnosti...
Dopustiť finančnú krízu je to najhoršie, čo môžete pre ľudí urobiť. Ako zamestnanci strácajú, pretože rast platov nedokáže držať krok s rastom cien. Kríza vždy znižuje kúpyschopnosť obyvateľstva. Preto môžem jednoznačne povedať: Nedopustite krízu. Keď už nastane, veľmi ťažko sa dá zvládať. Preto je dobré riadiť ekonomiku tak, aby žiadna finančná kríza nemusela nastať.
Myslíte, že vaša práca v Mexiku sa už skončila?
Je to všetko o tom, ako sa pozeráte na svoje poslanie vo verejnej sfére. Ja som vlasti slúžil 33 rokov. Pritom som spolupracoval so Svetovou bankou, Medziamerickou rozvojovou bankou. Pomáhal som krajinám ako Honduras či Belize. Čiže celý čas som sa snažil svoju službu verejnosti smerovať aj za hranice Mexika. Postup na čelo OECD by som preto považoval za naplnenie cieľa pomáhať presadzovať zdravú hospodársku politiku v najdôležitejších ekonomikách sveta.
Chcete, aby Mexiko ako člen OECD presadzovalo na pôde organizácie záujmy Latinskej Ameriky? Ako sa pozeráte na prípadné prijímanie nových členov?
To v žiadnom prípade. Nechcem ísť do OECD preto, aby som presadzoval mexické záujmy. Chcem tam ísť preto, lebo si myslím, že budem dobrý generálny tajomník. Naznačili ste však dôležitú vec. Musíme si zodpovedať otázku, aký vzťah chce mať OECD so zvyškom sveta. Ak si členovia nateraz formálne rozšírenie neželajú, musia to jasne povedať a mali by sme sa začať zaoberať nejakou formou partnerských programov. Silných a dobre organizovaných programov. Potom je však otázka, s ktorými krajinami nadviazať užšie vzťahy? Niektoré sú zjavnými kandidátmi. Brazília, Rusko, India, Čína, Juhoafrická republika, možno šesť nových členov Európskej únie, ktorí ešte nie sú v OECD, možno Chile, možno Izrael...
Nedávno ste sa s ostatnými piatimi kandidátmi stretli v Paríži, kde ste prezentovali svoje predstavy. Aký máte z tejto "súťaže krásy" pocit?
Celkom dobrý. Po súťaži krásy vyšiel článok vo Financial Times, ktorý bol podľa mňa veľmi rozumný, pretože napísali, že bývalý mexický minister financií je silným kandidátom na generálneho tajomníka. (Smiech.) Vyhodnotili ma ako silného hráča a samozrejme, že mám z toho dobrý pocit. Toto hodnotenie však nie je výsledkom náhody. Doteraz som mal viac ako sto stretnutí, ktoré sa týkali mojej kandidatúry. Hovoril som so všetkými tridsiatimi veľvyslancami, mal som stretnutie vo vyše desiatich medzinárodných inštitúciách, rozprával som sa so siedmimi oficiálnymi predstaviteľmi OECD, doteraz (piatok popoludní, pozn. red.) som navštívil 23 členských krajín a v každej som mal dve alebo tri stretnutia.
S kým ste sa stretli na Slovensku?
S pánom Tancárom (vedúci úradu ministerstva zahraničných vecí, pozn. red.) a niekoľkými jeho spolupracovníkmi. Dohodli sme si aj stretnutie s niektorými ľuďmi z centrálnej banky, ktorá síce do celého procesu nezasahuje, ale sú to dobrí priatelia a patrí sa prísť pozdraviť.
Aký máte z návštevy Slovenska pocit?
Už som tu raz bol, ale nie oficiálne. Cítim sa tu veľmi príjemne, pretože ľudia sú tu veľmi priateľskí a pohostinní. Z dnešnej návštevy mám veľmi dobrý pocit a verím, že ma vaša krajina podporí.
Plánujete navštíviť aj zostávajúcich šesť členských krajín?
Určite ich navštívim. V pondelok budem v Nemecku, kde bola doteraz dosť neistá situácia týkajúca sa budúcej vlády. V utorok opäť navštívim Francúzsko, v stredu a vo štvrtok budem v Madride, kde som už raz bol, ale chcem sa tam ešte vrátiť. V piatok potom pokračujem do Portugalska. Ďalší týždeň navštívim krajiny v pacifickej oblasti: Južnú Kóreu, Japonsko, Austráliu a Nový Zéland.
Očakávate, že po tomto turné vašu kandidatúru podporia aj štáty ako Poľsko, Japonsko, či Kórea, ktoré postavili vlastných kandidátov?
Krajiny, ktoré majú vlastných kandidátov, nemienim vynechať. Chcem im predniesť svoje vlastné predstavy a vypočuť si ich názory. A keď sa stane, že z nejakého dôvodu ich kandidát už nebude o funkciu generálneho tajomníka súťažiť, dúfam, že sa rozhodnú v môj prospech a poctia ma podporou.
Keď Slovensko v roku 2000 vstúpilo do OECD, bola okolo toho dosť veľká eufória, pretože to bol prvý zo série významných integračných úspechov. Dnes si na to sotva niekto spomenie, pretože tento úspech bol prekrytý vstupom do NATO a Európskej únie. Máte ambíciu zvýšiť povedomie o OECD, alebo si myslíte, že verejnosť to až tak nepotrebuje?
Je to veľmi, veľmi dôležitá otázka. Organizácia musí byť známejšia. Nie preto, že by sme sa radi videli v novinách, ale preto, lebo by nám to uľahčilo prácu. Uľahčilo by nám to presadzovanie myšlienok otvárania ekonomík, slobodného trhu, voľného toku investícií, makroekonomickej rovnováhy, demokratických princípov, ochrany menšín, a tak ďalej. Sú to veľmi dôležité odkazy. A posol, ktorý ich prináša, musí byť rešpektovaný, dôveryhodný, musí to byť autorita. Keď budú mať súkromné firmy, odborové organizácie, parlament, novinári a iní mienkotvorcovia lepšie vedomosti o OECD, organizácia bude silnejšia.
Zvlášť v Európe si však ľudia môžu klásť otázku, či potrebujú OECD, keď máme európske inštitúcie, Svetovú obchodnú organizáciu (WTO)...
OECD má jedno základné poslanie: Zabezpečiť, aby svetová ekonomika fungovala lepšie. Ekonomika so všetkým, čo k tomu patrí - obchod, trh práce, verejné financie, menové záležitosti, a podobne. Ak niekto manipuluje s devízovými kurzami, môže získať umelú konkurenčnú výhodu a OECD by mala zakročiť. Rovnako by mala zakročiť proti neférovým obchodným praktikám, alebo negatívnym javom na pracovnom trhu, napríklad proti detskej práci. OECD je akýmsi integrátorom, nechce konkurovať iným organizáciám. Keď som s ich predstaviteľmi hovoril, všetci potvrdili, že chcú s OECD spolupracovať. Oni môžu pomôcť nám robiť našu prácu lepšie, a rovnako my môžeme pomôcť im v ich práci, nemali by sme však pracovať na tom istom. Mali by sme sa navzájom dopĺňať.
