FOTO - ČTK
"Človek má právo písať, lebo ostatní ľudia potrebujú správy o vnútornom svete a ak sa im nedostávajú, idú zošalieť nad zmätenosťou svojich životov," tak vnímal Arthur Miller svoje poslanie dramatika.
Nikdy vraj nevedel dokončiť hru, ak vopred vedel ako dopadne. "Vlastný impulz na písanie pramení z vnútorného chaosu, ktorý sa dožaduje poriadku. Jeho zmysel treba pri písaní odhaliť. Ináč je to mŕtvo narodené dieťa," napísal vo svojich Myšlienkach o divadle. Jeho vlastný život určite nebol mŕtvo narodeným dieťaťom. Zomrel vo februári tohto roku, dnes by sa dožil 90 rokov.
Miller sa narodil v roku 1915 v rodine židovského imigranta. Jeho otca tvrdo zasiahla hospodárska kríza. Arthur vyrastal v newyorskom Harleme, bol priemerným študentom, ale slušným športovcom. Michiganská univerzita, ktorá neskôr po svojom slávnom absolventovi pomenovala svoju divadelnú cenu, ho na štúdiá žurnalistiky a divadla prijala až na druhýkrát. Dovtedy si zarábal v rôznych zamestnaniach. Pre zranenie z futbalu nenastúpil počas druhej svetovej vojny do armády.
Písať pre divadlo začal už počas štúdií, ako dramatik sa presadil tesne po vojne. S úspechom sa stretla už jeho hra Všetci moji synovia z roku 1947 o podnikateľovi, ktorý dodal armáde chybné súčiastky na lietadlá. Tie neskôr zapríčinia smrť jeho vlastného syna. Millera niektorí kritici obvinili z nedostatočného vlastenectva, bránil sa, že len hovoril pravdu.
Millerova ďalšia hra Smrť obchodného cestujúceho z roku 1949 ukazuje drsnú tvár amerického sna. Získala hneď tri prestížne ceny naraz - Pulitzerovu cenu, Tony Award i cenu newyorských kritikov.
Úlohu Willyho Lomana, ktorý spácha samovraždu, po tom, čo stratí prácu, si považovali za česť stvárniť aj herci ako Dustin Hoffman. Hra je stále súčasťou repertoáru mnohých svetových divadiel, jej úspešný londýnsky revival s Brianom Dennehym v hlavnej úlohe mal premiéru len v máji tohto roku.
Ďalšia Millerova hra Salemské bosorky o hone na čarodejnice zo 17. storočia, reagovala na éru mccarthyzmu, ktorej bol Miller aj sám obeťou. V roku 1956 stál pred výborom pre neamerickú činnosť, bol odsúdený za pohŕdanie senátom, pretože nechcel odhaliť mená ďalších členov literárnych kruhov, ktorí mali mať sympatie s komunizmom. Odvolací súd ho nakoniec v roku 1958 obvinení zbavil.
Millera však koncom 60. rokov preslávilo nielen divadlo, ale aj jeho spolužitie s Marilyn Monroe, ktorá dokonca preňho konvertovala na judaizmus. Manželstvo intelektuála a krásky trvalo oficiálne od roku 1956 do roku 1961. Miller však nakoniec opustil Marilyn pre významnú fotografku Inge Morathovú, ktorá pracovala pre agentúru Magnum Photo. S Morathovou mali dve deti. Dcéra Rebecca pracuje pre film ako scenáristka a režisérka. Syn Daniel sa narodil s Downovým syndrómom a Milller ho dal do ústavu. Nikdy ho vraj nenavštevoval, nespomína ho ani vo svojej autobiografii. Posledné dva roky žil Miller s 34-ročnou umelkyňou Agner Barleyovou.
V jeho hrách nájdeme veľa autobiografických momentov.
"Nebol som taký naivný, aby som si myslel, že hru prijmú, ako ktorúkoľvek inú. No predsa som len bol prekvapený, ako môžu inak objektívni ľudia stratiť všetok zmysel pre proporcie, keď niektoré prvky autorovho života preniknú do jeho hier," vyjadril sa o hre Po páde, v ktorej čerpal aj zo svojho života s Marilyn. Hru okamžite uviedlo aj naše národné divadlo s Ladislavom Chudíkom v hlavnej úlohe. Úlohu Maggie, ktorú každý automaticky stotožňoval s Marylin Monroe alternovali Mária Kráľovičová a Zdena Grúberová.
Miller tvrdil, že hra Po páde nie je o nič autobiografickejšia ako jeho iné hry, hoci jej dej sa odohráva "v myšlienkach a pamäti" hlavného predstaviteľa - advokáta Quentina. Maggie trpiaca samovražednými sklonmi podľa Millera symbolizuje sebazničenie, ktorému podlieha aj bytosť, ktorá sa považuje za obeť.
Podľa Millera ľuďom na tejto hre najviac prekážalo to, že je až priveľmi spätá s našou dobou a nenecháva dosť miesta na "ušľachtilé city". Pre dramatika, ktorý vždy chcel divákov zbavovať pocitu bezpečnosti a postaviť ich zoči-voči hrôzam ich vlastných životov, to muselo znieť veľmi pozitívne.
Zajtra - José Ortega y Gasset
