V roku 1986 som bol u priateľa emigranta v nemeckom Stuttgarte. Tamojšia vláda spolkového štátu mala tri milióny mariek prebytok a rozhodla sa ich venovať na umenie. Minister financií poznamenal, že ešte nikdy nezažil tak veľa intríg pre tak malo peňazí.
Zaiste čitatelia SME zaznamenali polemiku, ktorá prebieha okolo Slovenského centra dizajnu. V polemike, ktorá prebieha a v odpovediach pána riaditeľa Sekcie umenia ministerstva kultúry Martina Mašeka sa zahmlieva jedna podstatná vec, ktorú som zatiaľ verejne vyslovil len ja. Podstata problému netkvie v zrušení alebo nezrušení SCD, ale v naprosto netransparentnom a nespravodlivom rozdeľovaní peňazí na inštitúcie.
Kto rozhodol o zrušení SCD?
Musím poukázať na pánom ministrom proklamovanú kvantifikáciu. Znova a znova treba naliehavo žiadať, aby sa percentuálne vyčíslilo, koľko peňazí sa dáva na podporu jednotlivých druhov umenia. Niet nikoho, kto by toto z nadhľadu posúdil. Tie rozdiely sú také krikľavé, že treba dôrazne trvať na ich odstránení. Predovšetkým sa musím pýtať - kto rozhodol o zrušení SCD? Pán Mašek sám? Alebo pán Mašek po porade s pánom Snopkom? Alebo po porade s kým - s bývalou pani riaditeľkou SCD? Ktorí dizajnéri, ktorých obce sa to bezprostredne týka, to odporučili? A ak sú to iní kolegovia, výtvarníci, tak ktorí?
Priveľa otáznikov na inštitúciu
To, že má SCD zaniknúť, aby mohlo vzniknúť tzv. kunsthalle, som si nevymyslel, v tomto zmysle s nami oficiálne rokoval pán Rezník ako úradník ministerstva. Počul som, že tzv. kunsthalle ešte neexistuje, ale už má riaditeľku. Ako sa ňou stala, prebehlo výberové konanie? Kto bol vo výberovej komisii? Prečo neprebehla na túto tému oficiálna diskusia medzi obhajcami zachovania alebo zániku SCD? Pán Mašek do rozhlasu vyhlásil, že SCD už splnilo svoju historickú úlohu a zanikne. Akú historickú úlohu splní on? A kto ho ňou poveril? To je priveľa otáznikov na jednu malú inštitúciu!
Pokiaľ viem, je dosť kolegov voľných výtvarníkov, ktorí nechcú, aby nová inštitúcia vznikla na troskách SCD. Vyzývam ich, aby sa ozvali a snažili sa túto nespravodlivosť napraviť!
Žiadam, aby pán minister zodpovedne vyhlásil, že to tak nebude. To bude prvý krok na získanie dôvery dizajnérskej obce. Ak to neurobí, potom čo? Samozrejme, že potom neveríme sľubom o 15 miliónoch. Prečo by sme mali! A po voľbách to bude ako? Som posledný, kto bude hlásať plošnú nivelizáciu kultúry a vyplácanie nejakej neadresnej podpory štátom. Skúsenosti však máme veľmi zlé.
Diery v mapovaní histórie
V Slovenskej národnej galérii po odchode pani Osmitzovej do dôchodku ostane iba jedna odborná pracovníčka v celej oblasti užitého umenia. To si nežiada štyroch pracovníkov, ako sľubuje pán minister, to si žiada osobitnú inštitúciu. Len v mapovaní histórie v tejto oblasti sú neodpustiteľné diery. A na to netreba milióny, ako na nákup umenia. Treba začať hneď, včera už bolo neskoro. Za pätnásť rokov od pádu komunizmu sa v tejto oblasti vykonalo žalostne málo.
Pri výročí Školy umeleckých remesiel sme narazili na tento problém, z jej pôsobenia sa zachovalo minimum. To je naozaj tak ťažko pochopiť, že takmer zadarmo môžeme vytvoriť archivovaním v pravý čas hodnoty, za ktoré nám budú potomkovia naozaj vďační? Ako chceme presadiť slovenské umenie v zahraničí, keď ho nepoznáme ani sami? Aké archívy žiackych prác majú významné slovenské výtvarné školy? Presvedčil som riaditeľku SCD Hubovú, že s tým treba najmä začať a najdôležitejšie sú zásuvky. Netušil som, akú neprajnosť vyvolá táto činnosť v inštitúcii, ktorá ju má podporovať. Každá zmena režimu v minulom storočí znamenala prerušenie kontinuity. V zaniknutých vydavateľstvách, v knižniciach a inštitúciách. Zaoberám sa tým už vyše päť rokov a viem, o čom hovorím. Najmenej škody je v múzeách a galériách, tam sa totiž veci nesmú hodiť do kontajnera.
Strata pamäti sa netýka len politiky
Užité umenie musí prosiť aspoň o aké-také miesta v galériách, dizajn sa dokumentuje veľmi málo. Súkromné galérie dizajnu chvalabohu vznikajú, ale nevznikajú aj galérie voľného umenia? Tie nemôžu zaručiť kontinuitu, pri prvom závane recesie zaniknú.
Je zle s národom a štátom, ktorý sa ani minimálne nevie postarať o svoju kultúru a zdokumentovať ju pre svoje potomstvo. Strata pamäti sa netýka len politiky. Priamo hmatateľne som to pocítil od svojich študentov, keď mi povedali: "Tu nič nie je."
Granty schválené, peňazí nikde
Je veľmi zlé spravovať kultúru podľa zásady: "Rozdeľuj a panuj." Vylučovať užité umenie a dizajn z výtvarnej kultúry preto, aby ostalo viac peňazí nám, je sebecké a úbohé. Nie som proti nijakej súkromnej iniciatíve, predsa len v oblasti, o ktorej hovorím, je úloha štátu nezastupiteľná. Pokusy sprivatizovať národný filmový ústav, divadelný ústav či národnú knižnicu môžu v našich končinách skončiť len fiaskom.
Podnikanie pri zabezpečovaní akcií je naprosto v poriadku, niekto získa grant, uzavrie sa zmluva a kontroluje sa v prvom rade výsledok. Ako však organizovať akciu, keď sa musí začať bez peňazí? Granty schválené, peňazí nikde. Ak ministerstvo kultúry vyčíta SCD neefektivitu bolo by to v poriadku vtedy, keby bolo samo efektívne. Kto je zodpovedný za grantovú mizériu vlaňajška, pán minister Chmel, pán Zmeček, alebo niekto iný? Keď sa šafárilo na SCD zvláštnym štýlom, kto konkrétne "nemohol" pani riaditeľku odvolať?
Zdá sa mi, že problémy okolo SCD sú len špičkou ľadovca. SCD sa stalo pokusným králikom, pri ktorom sa neráta s priveľkým odporom. Niekto pokričí, iní pofrflú a všetko pôjde po starom. Divadelníci sú mocnejší, sú mediálne známejší a rozdelilo ich to na dva tábory. Stále sa šibrinkuje budovami, od ministerských úradníkov som počul také presné údaje o budovách vo vlastníctve ministerstva, až som sa začudoval: je to ministerstvo kultúry alebo realitná agentúra? Mám nepríjemný pocit, že pri novostavbe SND idú peniaze viac dodávateľským firmám ako kultúre.
Manko ministerstva
Štandardné štátne inštitúcie v oblasti užitého umenia a dizajnu v tomto kultúrnom priestore sú potrebné aspoň dve: moderná obdoba umeleckopriemyslového múzea a centrum dizajnu. Nie preto, aby poskytovali "užiťákom" živnosť, ale aby podnecovali kultúru dizajnu a aby ju dokumentovali a uchovávali pre potomstvo. Je to veľké a dlhoročné manko našej kultúry a najmä jej ministerstva.
Ostatné treba naozaj nechať na súkromnú iniciatívu. Ak však zlikvidujeme SCD a ponecháme v galériách súčasný stav, nastane vákuum a jedno z ďalších pretrhnutí vývoja. Kultúrne zaostávanie v tejto oblasti nezmenšíme, ale naopak. Ak by sa tak malo diať pod vedením ministerstva kultúry, nebude to nič nové, tradícia v tejto oblasti na Slovensku je, bohužiaľ, smutná a bohatá. Je to však tradícia zlá a je načase s ňou skoncovať.
Autor: ĽUBOMÍR LONGAUER (Autor je profesorom UKF v Nitre)
