Neprístupný majiteľ firmy, štátny úradník, ktorý je všade inde, len nie v úrade, agresívny politik - to sú všetko obrázky, ktoré vidíme na obrazovkách vo chvíli, keď novinári kladú otázky, na ktoré sa nikomu nechce odpovedať. Hodiny čakania na respondenta sa neraz zavŕšia stručným: "No comment." Treba povedať, že to neznie dobre ani v angličtine. Novinár, spravodajca či publicista musí neraz zabudnúť na vlastnú hrdosť i dôstojnosť, keď chce priniesť správu, dokončiť reportáž, vysvetliť problém. Bariéra hovorcov, cez ktorých sa dá ťažko dostať k vyšším úradníkom alebo ministrom, stojí tiež na stále pevnejších nohách. Takže neraz od ich osobnej kultúry záleží, ako divák, poslucháč vníma "firemnú" kultúru celého ministerstva.

Čriepky v televízii Joj, Reportéri Slovenskej televízie a Paľba v televízii Markíza - to sú relácie, v ktorých sa moc s bezmocnosťou stretáva najčastejšie, kde sa kultúra ľudí, firiem a úradov neraz odhalí viac, ako nezávislé dievčatá a ešte nezávislejší chlapci v rôznych reality šou. Iný druh pohľadu, s espritom, láskavým humorom a nadhľadom prináša poslucháčom rádia Expres Jozef Macheta. Je to človek z pospolitého ľudu, ktorý sa pýta kadekoho - kadečo a čím nezmyselnejšie, absurdnejšie a vymyslenejšie sú jeho otázky, tým zaujímavejšie je sledovať prístup na druhej strane telefónu. On sa pýta iba cez telefón a zvedavý je teda fakt na hocičo - napríklad na miestnom úrade sa pýta, kde má vrátiť parketu, ktorú našiel na ulici, na jednom slovenskom zimnom štadióne chcel vedieť, či sa u nich začala výstrelom z Auróry Veľká októbrová socialistická revolúcia (a oni naozaj hľadali vo svojej kronike, či zmienku a takom niečom nenájdu), v zdravotnom stredisku zas, či sa môže ísť liečiť ako pán prezident do Innsbrucku ("..ľebo šak oni povedaľi, že tam móže ísť kažďí") a podobne. Jeho otázky sú barometrom kultúry úradu alebo firmy, na ktorú sa dovolá. A kde sa dovolal najďalej ? "Na sekretariát Bieleho domu do Washingtonu v USA," hovorí Jozef Macheta. Chcel sa rozprávať s americkým prezidentom a prebrať s ním účasť vojenských jednotiek v Iraku. "Boli ku mne milí, aj keď mi asi vôbec nerozumeli, čo im španielskou angličtinou miešanou so slovenčinou vravím," dodáva. Ľudia na sekretariáte amerického prezidenta síce nerozumeli, ale ani nepoložili telefón - volal občan! To už neplatilo na Najvyššom súde Slovenskej republiky, kde sa dovolať bola sizyfovská práca a výsledok mizivý - ale veď na Slovensku dobre poznáme "od Pavla k Šavlovi", najlepšie je zodpovednosť posúvať. Jozef Macheta sa stretáva v telefonickom rozhovore s predstaviteľmi štátnej správy, samosprávy, školstva, zdravotníctva, služieb, volá aj do súkromných firiem. Nie všetko sa dá odvysielať. Pozná aj, čo je položený telefón. Netrpezliví a neochotní sa nájdu v súkromnej i štátnej sfére. A kde sú ústretoví najmenej? "Asi v zdravotníctve. Ja sa vždy opýtam, či nevyrušujem, ale tam asi majú väčší stres ako inde," zdôvodňuje Jozef Macheta. Zmysel pre humor cez éter chýba polícii a armáde, ak sa aj podarí nahrať skvelé veci, nesmú sa odvysielať. "Ale učitelia sú trpezliví, sú naozaj fajn. Veď ich sa deti pýtajú najnezmyselnejšie veci každú prestávku, takže sú na otázky typu Macheta, zvyknutí," domnieva sa autor pospolitého, jednoduchého, ale zvedavého a neodbytného mužíčka.

Hovorí, že vyrábať rannú minútu a pol je stále ťažšie a nielen preto, že ho ľudia už poznajú. "Smerujeme k akejsi uniformite. Na jednej strane je fajn, keď človek zavolá na nejakú inštitúciu a slušne sa k nemu správajú. Ale desím sa toho, že bude stále viac odkazovačov a hlasových sprievodcov. V západnom svete je zázrak, ak sa dovoláte živej bytosti. A toho sa fakt obávam." V budúcnosti mieni charakter tejto relácie zmeniť: "Už sa nechcem pýtať len na vymyslené problémy, keď denne narážam na tisícky skutočných. Rád by som riešil tie naozajstné, ale tiež s nadhľadom a humorom," priznáva redaktor, ktorého ľudia poznajú ako popleteného, úprimného nevedka - Jozefa Machetu.

Eva Reiselová