Každý snáď prežil aspoň raz vo svojom živote zložité obdobie, keď si hľadal prácu. Absolventi škôl po skončení štúdia, ľudia s praxou pri dobrovoľnej zmene alebo strate pôvodného zamestnania. V napätej situácii každý myslí na najdôležitejší krok: prejsť cez konkurz, úspešne absolvovať prijímací pohovor či zaujať pri výberovom konaní. Po jeho splnení príde v kladnom prípade deň "D", kedy sa záujemca oficiálne dozvie o prijatí. Myslí si, že najhoršie má za sebou. Nastane fáza radosti, tešenia sa na novú prácu, ale aj zvedavosti a očakávania. Až neskôr - keď sa priblíži deň nástupu - si uvedomí ďalšie súvislosti. Musí sa na novom mieste náležite uviesť, zoznámiť sa so spolupracovníkmi, presvedčiť vedúceho o dobrom výbere pri jeho prijatí, oboznámiť sa s novou pracovnou náplňou, úlohami, zvyknúť si na množstvo nových vecí.

Tridsaťročná Martina pracuje ako samostatná referentka. "Môj nástup bol dosť veľký trapas. Na prvý deň do novej roboty som sa svedomito pripravila: večer som si pripravila letný kostým, uložila potrebné veci do kabelky, dokonca som si pred zrkadlom vyskúšala zopár úprimných úsmevov, ktoré som mienila použiť pri zoznamovaní sa s nastávajúcimi kolegami," spomína. Ráno však Martinu prekvapilo počasie, ktoré sa nečakane zmenilo z letného na typicky jesenné. Aj keď vstala dostatočne skoro, dlho stála pred otvorenou skriňou a vyberala vhodné oblečenie. Za oknom lialo, fúkal silný vietor. "Keď som konečne vyšla z domu, ako naschvál mi ušiel autobus. Nikde žiadny taxík, v zmätku som sa rozhodla absolvovať veľký kus cesty pešo. Do kancelárie som doslova priletela, ale aj tak neskoro. Vlasy mokré, make-up rozmazaný, topánky premočené... Keď ma vedúca uvidela, nevedela, či mi má vynadať, alebo ma skôr poľutovať. Našťastie situáciu odľahčila vtipnou poznámkou a zároveň navrhla, aby sme prvý krok v novom zamestnaní - zoznamovanie sa so spolupracovníkmi - odložili na druhý deň," opisuje Martina. Dnes sa už pri spomienke na svoje začiatky len usmieva. Viackrát do práce neskoro neprišla.

Novoprijatý pracovník je sledovaný ako pod drobnohľadom. Noví kolegovia sú zvedaví, či zapadne do zohraného celku, či zvládne svoje úlohy, či nebude vyvolávať konflikty. Preto je vstupný kontakt veľmi dôležitý. Najťažšie to má asi absolvent, ktorý nastupuje do práce po prvýkrát. Veľmi netuší, čo ho čaká a neminie - má len veľmi matné predstavy, ako to v zabehanom zamestnaneckom živote chodí. Dochvíľnosť je súčasťou slušnosti

a profesionality. Treba prísť radšej desať minút skôr, ako minútu meškať. Tak človek získa čas zoznámiť sa aspoň očami s prostredím, môže "predýchať" a upokojiť svoje napäté vnútro. Pri prvých kontaktoch s vedúcim a potom so spolupracovníkmi je lepšie tváriť sa prirodzene a milo. Úprimný úsmev a spontánnosť uvoľní atmosféru pri predstavovaní.

Zolo bol absolvent vysokej školy a do svojho prvého zamestnania sa veľmi tešil. Bol mladý, ambiciózny, s hlavou plnou ideálov a veľkolepých plánov. "Od prvého dňa pôsobil na nás ako veľký frajer a suverén," hovorí o Zolovom nástupe starší kolega. Hneď nám začal vysvetľovať, ako by sme mali riešiť niektoré problémy. Vôbec netušil, že jeho nápady sme už v minulosti vyskúšali a neosvedčili sa." Zolo asi po dvoch týždňoch zistil, že ho spolupracovníci ignorujú, niektorí si dokonca z neho začali otvorene uťahovať. Nikto mu dobrovoľne nič nevysvetlil, neukázal, nikto s ním nechcel ísť ani len na obed. Komunikácia klesla na bod mrazu. "Asi po mesiaci mi prišlo Zola ľúto. Po kratšom rozhovore som zistil, že suverénnosť len hrá. Bol to zakrývací manéver jeho neistoty a strachu z nového," pokračuje kolega a dodáva: "Medzi štyrmi očami sme si vyjasnili situáciu, vzťahy

i postavenie a po pár týždňoch sa Zolo stal prirodzenou súčasťou našej pracovnej skupiny."

Každé zamestnanie má svoje špecifikum. Preto je najlepšie pri nástupe do novej práce zaujať postoj "aktívneho pozorovateľa". Až po dôslednom zorientovaní sa,

spoznaní pracovných úloh a postavení jednotlivých spolupracovníkov

a po pochopení firemnej kultúry možno začať vystupovať s názormi a nápadmi rovnocenne so zabehanými kolegami. Prehnaná samostatnosť, povýšenectvo, ale ani prílišná skromnosť nie sú na mieste.

Umenie povedať: do videnia

Mnohí už majú za sebou aj tú fázu, kedy sa s pôvodným zamestnaním lúčili. Šťastnejší dobrovoľne - z dôvodu nástupu na nový zaujímavejší či lukratívnejší post, iní zo zdravotných príčin, pre nevyhovujúce pracovné podmienky alebo konfliktné vzťahy, ďalší pre nútené organizačné zmeny. Nech už je odchod na základe vzájomnej dohody alebo nedobrovoľný, odchádzajúci by mal vždy zachovať určité dekórum. Nešťastím pre obe strany konfliktu je konanie v afekte - po pracovnej búrke sadnúť k počítaču a napísať okamžitú výpoveď nie je riešením. V každej, aj tej najťažšej a na prvý pohľad nezvládnuteľnej situácii, treba vážny krok odchodu zo zamestnania zvážiť, premyslieť si jeho dôsledky, pouvažovať nad ďalšou pracovnou kariérou.

Marián už dlhší čas chodil do práce znechutený a rozladený. Aj keď sa mu robota veľmi páčila, deprimovali ho pracovné vzťahy. Hovorí: "Rozčuľovala ma nespravodlivosť a krivdy, ktoré zo svojej pozície vedúceho páchal môj priamy nadriadený. Svojim obľúbencom dával mimoriadne odmeny, aj keď nebolo za čo. Nám ostatným len pridával robotu, ktorú sme museli vykonávať aj za tých mimoriadne ocenených." Jedného dňa, keď vedúci zas začal Mariánovi navršovať ďalšie úlohy nad rámec jeho pracovnej náplne, praskli mu nervy. "Vykričal som konečne šéfovi pred ostatnými do očí všetko, čo ma vnútorne dlhé týždne štvalo a zožieralo. Nech vie, že rozdielny meter, ktorým meria kvalitu práce v našom kolektíve, registrujeme a nemienime to naďalej tolerovať. Bol som si istý, že sa na moju stranu pridajú aj ďalší," spomína Marián. Skutočnosť však bola iná. Keď sa vedúci opýtal ostatných, či súhlasia s Mariánovými názormi, tvárili sa, že ich sa vyvolaný konflikt netýka. Marián mal ďalšie dni v práci skutočné peklo, a tak sa radšej rozhodol odísť. Vedúci jeho výpoveď prijal s uspokojením, že sa aspoň kolektív zbaví rebela.

Unáhlené konanie pri podaní výpovede môže spôsobiť pracovníkovi nemálo problémov. Na pracovnom trhu nie je roboty nazvyš a nájsť vyhovujúci pracovný post je dosť náročné. Ak sa niekto rozhodne ukončiť pracovný pomer okamžite, mal by rátať s určitým časom bez stáleho príjmu. Nie každý si môže takýto luxus dovoliť. Výhodnejšie je rozviazanie pracovného pomeru dohodou k určitému termínu alebo s výpovednou lehotou (podľa dohovoru dva až tri mesiace). Počas nej má pracovník čas na zorientovanie sa v aktuálnych pracovných ponukách. Môže rozoslať svoje žiadosti o pracovné miesta a pripraviť sa, či dokonca aj absolvovať rôzne pohovory či konkurzy. Určite je takýto postup pre človeka prijateľnejší a menej stresový.

Prišlo to ako blesk z jasného neba. V práci sa síce už niekoľko mesiacov pošepkávalo o znižovaní stavu pracovníkov, ale práve preto, že sa stále len hovorilo a nič nedialo, nikto tomu neveril. No predsa len prišiel deň, keď si vrchná sestra k sebe zavolala personál a oboznámila ho s novou situáciou. Ich kolektív musia do dvoch mesiacov opustiť tri pracovníčky, medzi nimi aj Renáta. "Keď som počula medzi vyhodenými aj moje meno, zatmelo sa mi pred očami. Som z dediny a do mesta som prišla práve preto, že som doma po skončení školy nemohla nájsť prácu. Bola som v prvom zamestnaní spokojná a šťastná. Peňazí som veľa nemala - dosť pohltila platba za podnájom - ale pracovala som a mala som pravidelný príjem." Renáta najprv nevedela, čo bude ďalej. Po večeroch s priateľom rozobrali situáciu, do ktorej sa dostala: "Nelenila som a začala som hneď hľadať. Čítala som inzeráty, prezerala ponuky na internete. Našťastie nás personalistka upozornila, že máme nárok na platené voľno na hľadanie nového zamestnania. Vyšlo to - do ukončenia pracovného pomeru som si novú prácu našla."

Ak niekto z objektívnych či subjektívnych príčin dostane výpoveď, nemal by upadnúť do apatie alebo stavu beznádeje. Veľakrát pri takomto odchode má pracovník nárok na tzv. odstupné, čo mu poskytne určitú finančnú zábezpeku na pár týždňov bez práce. Východisko z nepriaznivej situácie treba hľadať v aktívnom postupe. Aj tu - ako v iných ťažkých životných obdobiach - platí: Ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže. Možno zájsť na úrad práce a pozrieť si tam ponuku voľných miest, prehliadnuť všetky internetové stránky zaoberajúce sa zamestnaním, čítať inzeráty v novinách, ale aj hovoriť o svojom probléme so známymi. Možno práve z nich niekto vie o vhodnom pracovnom mieste. Aj keď je obdobie hľadania si nového zamestnania dosť náročné na čas i psychiku, jeho úspešné ukončenie býva väčšinou zavŕšené zvýšením sebavedomia a spokojnosťou.

Nech už je odchod zo zamestnania po vzájomnej dohode, z vlastnej vôle, z donútenia či iných príčin, odchádzajúci by mal po sebe zanechať ten najlepší dojem. Nemá význam spáliť za sebou mosty, rozhádať sa s celým kolektívom, hodiť vinu za výpoveď na vedúceho či dokonca vymýšľať nejakú pomstu. Nič sa tým nedosiahne, akurát ostane zlá spomienka. No a človek nikdy nevie, či sa s bývalými ešte niekedy niekde nestretne. Svet je malý, ľudia z rovnakého odboru sa často medzi sebou poznajú, aj keď nepracujú v jednej firme. A tak je celkom pravdepodobné, že si nový šéf pozháňa informácie o prijímajúcom pracovníkovi od starého zamestnávateľa. Preto sa odporúča odísť slušne, rozlúčiť sa na úrovni so všetkými kolegami (aj s tými, ktorí

dokázali veľmi znepríjemniť život), uzavrieť túto fázu svojho

života a tešiť sa na budúcnosť. Veľa šťastia!

Hana Kyseľová